Zvyk je železná košeľa. Platí to takmer pre všetko. Nie vždy je tá železná košeľa príjemným odevom, ale veľmi ťažko sa vyzlieka. Občas to pri jej zvliekaní dokonca bolí. Občas je to nesmierne nepríjemné, pretože sa cítim ako keby som strácala svoj ochranný pancier.
Zvykla som si tak moc na prítomnosť môjho snúbenca samoty, až si nedokážem predstaviť, že by niekedy odišiel. Bojím sa dní, kedy sa na čo i len krátky okamih vyparí a mňa prepadnú pochybnosti o všetkom, čo sa vôkol mňa deje i o tom, s kým namiesto neho práve trávim svoj voľný čas.
Samota ma vždy privinie pod svoje ochranné krídla, ak sa topím v problémoch a dovolí mi slobodne dýchať. Nenúti ma do niečoho, čo sama nechcem a vzdiali sa do úzadia, ak potrebujem byť proaktívnejšou. Miluje sa so mnou a smeje sa skoro všetkému vtipnému, čo spravím (aj keď sa mi to nemusí zdať vtipné) a v tom momente to rozosmeje i mňa. Niekedy je mi smutno a ona mi nič nevyčíta. Iba tíško vyčká, kým ma to prejde a opäť ma chytí za ruku, aby som sa cítila bezpečne a isto.
