Tomu bezdetná žena nepochopí: Čo ak večer neznesieš už ani dotyk od partnera?

Od rána držíš bábätko v náručí, dojčíš alebo máš staršie dieťa zavesené na krku. Keď večer partner túži po objatí, tvoje telo kričí: „Prosím, už nie.“ Možno sa hneď ozvú výčitky, no dotykové preťaženie neznamená, že svoje dieťa či partnera miluješ menej. 

Výskum zverejnený na webe tandfonline.com opisuje pocit „touched out“, štúdia z PubMed ukazuje súvislosť spánku so stresom matiek a americký Národný inštitút duševného zdravia vysvetľuje, kedy môžu pretrvávajúce psychické ťažkosti signalizovať aj perinatálnu depresiu. Spýtali sme sa však aj našich čitateliek, ako to vnímajú v praxi.

Keď je aj nežnosť jednoducho priveľa

Anglický pojem „touched out“ opisuje nasýtenie fyzickým kontaktom a potrebu získať späť telesnú autonómiu. Štúdia skúmala zmeny v prejavoch náklonnosti po narodení dieťaťa práve so zameraním na tento pocit.

Autori odporúčajú, aby partneri otvorene hovorili o svojich potrebách týkajúcich sa dotykov aj o rozdelení rodičovských povinností.

Počas dňa pritom nejde iba o objatia. Dieťa sa po tebe šplhá, chytá ťa za vlasy, sedí ti na kolenách, potrebuje prebaliť, nakŕmiť alebo upokojiť. K tomu sa pridáva plač, hluk, neporiadok a neustále rozhodovanie. Každý dotyk môže byť láskavý, ale ich súčet môže pôsobiť ako ďalšia požiadavka na telo, ktoré už nemá priestor vydýchnuť si.

„Celý deň mám dcérku na rukách, pri dojčení sa ma drží a zaspáva iba pritúlená. Keď ma večer partner objal zozadu, automaticky som odskočila. Nebola som naňho nahnevaná. Len som mala pocit, že moje telo už celý deň patrilo všetkým ostatným a potrebovalo byť chvíľu iba moje,“ zdôverila sa nám mamička Marcela.

Prečo to prichádza najmä večer?

Na konci dňa sú zásoby trpezlivosti prirodzene menšie, najmä ak si dlhodobo nevyspatá. Štúdia sledovala 314 mám batoliat. Kratší, neskorší a nepravidelnejší spánok sa spájal s vyšším stresom, pričom nedostatočný spánok súvisel aj s menším množstvom pozitívnych rodičovských reakcií pozorovaných výskumníkmi.

zdroj: Pexels/Helena Lopes

Štúdia priamo neskúmala odmietanie dotykov, no ukazuje, prečo únava môže zmenšiť tvoju rezervu na ďalšie podnety.

„Najhoršie je to po uspávaní. Syn po mne lezie, kope ma a neustále sa ma drží. Keď konečne zaspí, aj obyčajné partnerovo pohladenie vnímam ako ďalšiu požiadavku. Niekedy mi stačí dvadsať minút osamote a potom už dokážem blízkosť prijať úplne inak,“ priznala naša čitateľka Alžbeta.

Hranica nie je odmietnutie lásky

Partner môže tvoje odtiahnutie pochopiť osobne. Pomôže jednoduchá veta: „Milujem ťa, len teraz potrebujem dvadsať minút úplne bez dotykov.“ Dohodnite si krátky čas na prechod z rodičovského režimu, počas ktorého prevezme kúpanie, uspávanie či upratovanie. Ak túžiš po blízkosti, ale nie po objatí, môžete vedľa seba sedieť, rozprávať sa alebo si spolu vypiť čaj.

„Partner si dlho myslel, že ho odmietam alebo že k nemu už nič necítim. Ja som zase nevedela vysvetliť, prečo mi jeho objatie prekáža, hoci ho milujem. Až keď som mu povedala, že nepotrebujem menej lásky, ale chvíľu bez akéhokoľvek dotyku, začal tomu rozumieť,“ priznala naša čitateľka Mária.

Aj dieťaťu možno hranicu vysvetliť láskavo a primerane veku: „Moje telo si teraz potrebuje oddýchnuť. Môžeš si sadnúť vedľa mňa.“ Ponúkneš mu dostupnú formu spojenia bez toho, aby si ignorovala vlastné potreby.

Pomôcť môže ticho, sprcha, krátka prechádzka, voľné oblečenie alebo desať minút osamote. Dôležitejšia, než dokonalý rituál, je pravidelnosť a reálna pomoc okolia.

zdroj: Pexels/Yan Krukau

Skús si počas dňa všímať prvé signály: zatínaš čeľusť, uhýbaš pred rukami, rozčuľuje ťa šuchot oblečenia alebo máš chuť okamžite odísť. Nečakaj, kým vybuchneš. Dohodni si s partnerom pravidelné „bez-dotykové okno“, nie odmenu dostupnú až po splnení všetkých povinností.

Pomoc nie je iba otázka dobrej vôle. Potrebuje mať konkrétnu podobu: polhodinu preberie dieťa, pripraví večeru alebo zabezpečí ranné vstávanie. Tvoje telo tak dostane predvídateľný priestor na zotavenie a partner presne vie, čo od neho naozaj potrebuješ.

„Spočiatku som iba vybuchla a povedala, nech sa ma nikto nechytá. Teraz rodine poviem, že potrebujem polhodinu ticha a potom za nimi prídem. Keď svoju hranicu vyslovím skôr, necítim takú zlosť ani výčitky a nemusím čakať, kým úplne stratím trpezlivosť,“ opísala nám Magda.

„Myslela som si, že dobrá mama by mala chcieť svoje dieťa stále objímať. Preto som sa za svoje pocity hanbila. Až neskôr som pochopila, že krátka potreba samoty neznamená nedostatok lásky. Keď si oddýchnem, dokážem byť pri deťoch pokojnejšia a naozaj prítomná,“ priznala Dominika.

zdroj: Pexels/Jonathan Borba

Kedy spozornieť?

Občasné dotykové preťaženie samo o sebe nie je diagnóza. Ak však odpor pretrváva, pridáva sa silný smútok, úzkosť, podráždenosť, strata radosti, problémy so spánkom alebo myšlienky na ublíženie sebe či dieťaťu, obráť sa na lekára alebo psychológa.

Americký Národný inštitút duševného zdravia uvádza tieto prejavy medzi možnými príznakmi perinatálnej depresie a zdôrazňuje, že je liečiteľná.

Potreba chvíľu nemať nikoho vo svojom náručí z teba nerobí zlú mamu. Krátke „teraz nie“ môže byť práve tým, čo ti umožní zajtra povedať úprimné a pokojné „áno“.

Zdroj: tandfonline.com, PubMed, Národný inštitút duševného zdravia, čitateľky exkluzívne pre Odzadu.sk