
Fajn. Je noc. Asi pol štvrtej. Vonku sa začína brieždiť ďalší sychravý deň. Počujem kvapky dažďa, ktoré padajú na okno v mojej izbe. Na to okno, pri ktorom som sedávala s hrnčekom čaju a myslela na teba, keď bola búrka. V búrkach sme objavovali seba samých. Najskôr som nerozumela, čo tvoje pocity znamenali. No teraz chápem, keď pozerám von a počúvam svet. Bolo zvláštne pochopiť to všetko. Preto bolo za tým veľa bezsenných nocí.
Priznávam, znovu som si našla tvoje telefónne číslo v konverzácii z dávnych čias. Uložila som si ho len do poznámok so slovami „Ešte nad tým premýšľaj!“. To len pre istotu, aby som nemusela čeliť toľkým výčitkám svedomia. Aj tak na druhú stranu, už som sa s nimi zmierila. No asi nie až tak celkovo, ako som dúfala.
Potrebujem zmenu. Veľkú zmenu. Zmeniť mesto, ľudí a moje spôsoby života na tomto svete. Už dávno nastal jeden problém, ktorému som konečne odhodlaná čeliť. A už nejaký čas mi v mysli poletujú len tri otázky.

Potrebujem odpustenie ja, alebo ty?
Kto z nás dvoch sa potrebuje konečne zbaviť niečoho, čo zaťažuje myseľ?














