Prešiel mesiac od posledného rozhovoru s tebou. Spomínam si na ten deň, ako by to bolo včera. Spomínam si, ako som kričala a plakala, pretože už tam som vedela, že sa vidíme poslednýkrát.
Nikto by nikdy nerozumel tomu, čo si pre mňa znamenal. Už len kvôli tomu, čo sme spolu prežili. Keď sme boli spolu, mali sme ďaleko k dokonalosti, ale stále sme to boli my. Hovorili sme slová, ktorým sme rozumeli len my. Smiali sme sa na vtipoch, ktoré sme chápali len my.
Prešiel už mesiac a stále je to pre mňa ťažké. Prijať veci, ktoré už nedokážem zmeniť. Vedela som, že ma chceš vo svojom živote, ale nie tak, ako som ťa chcela ja. Dala som ti všetko, celé moje srdce na dlani, ale ty si mi dal len polovicu. Tú druhú polovicu si si nechával pre inú. Tak, ako si si nechával otvorené zadné dvierka. Nerešpektoval si ma (a možno si ma, napokon, ani nemiloval).
Mal si tajomstvá, ktoré som vždy chcela vedieť, ale ako si si ty myslel, nepochopila by som im. Ale vieš čo? Nevadilo by mi to. Pretože som ťa chcela. Teba, aj tvoje husté vlasy a chudé telo. Ty, tvoja inteligencia, tvoje vtipy a napokon maličkosti, ktoré si robil – to bolo všetko, čo som chcela.
Hlboko vnútri som vedela, že to nie je správne. Aj keď mi neuveríš, vždy som vedela, že si zaslúžim niečo lepšie, ale nechcela som ťa nechať ísť. Teraz, keď sa pozerám späť, zisťujem, že som bola naivná, ak som si myslela, že sa tvoj postoj môže zmeniť. Vždy si vedela, čo chceš. A že to, čo chceš, nie som tak celkom ja.
