
Všetci mi tvrdia, aké sú spomienky krásne. Respektíve, tvrdili mi to, kým som im to nezakázala. Nevedela som sa cez ne preniesť, lebo som žila v nich. Žila som v sladkej minulosti.
Nevedela som zabudnúť na tie krásne zážitky, na tie sladké slová, na všetky tie nesplnené sľuby…
No poviem ti jednu vec, drahá, ničilo ma to. Zaslepovalo ma to a nedovolilo mi to posunúť sa vpred. Až keď som si povedala Stačilo! Až vtedy som sa oslobodila. Dokázala som vykročiť vpred. Pozerať na budúcnosť a nie zožierať sa v minulosti. Nezabudnúť, ale pokračovať v živote, v mojom živote.
Ľudia prichádzajú a odchádzajú. No a ja? Ja ich musím nechať ísť. Nie, nemysli si, že to je niečo ľahké. Zakaždým to bolí. Stratiť osobu, na ktorej ti záleží je vždy ťažké! Bez ohľadu na to, koľkokrát si to už zažila. Vždy to je rovnaké, ale predsa iné.














