Niekedy nepúšťame lásku: Púšťame len človeka, ktorého sme si veľmi želali

Niekedy si myslíme, že sme konečne našli človeka, na ktorého sme tak dlho čakali. Príde v čase, keď už sme unavení z nesprávnych ľudí. Keď si hovoríme, že tentoraz to bude iné. Nechceme veľa. Len niekoho, kto zostane.

Kto sa bude pýtať, ako sa máme. Kto si všimne, keď nám niečo  je a hlavne, kto nás nebude nútiť premýšľať, či mu na nás vôbec záleží.

Ak ťa bavia úprimné príbehy o vzťahoch, sklamaniach, návratoch aj chvíľach, keď si človek konečne vyberie seba, ďalšie príbehy našich čitateliek nájdeš TU. Mnohé z nich opisujú situácie, ktoré možno poznáš aj z vlastného života.

Začneme si ho púšťať bližšie. Dávame mu kúsky seba, ktoré sme už nechceli nikomu nikdy dávať. Svoje strachy, svoje sny, svoje ticho. A možno aj tú malú nádej, ktorú sme si po predchádzajúcich sklamaniach radšej schovali niekam hlboko.

To čo dáš, nemusí byť to, čo dostaneš späť

Lenže niekedy človek, ktorého si najviac želáme, nie je človekom, ktorý nám dokáže dať to, čo potrebujeme.

A to je jedna z najbolestivejších vecí, ktoré sa musíme naučiť. Pretože môže byť milý. Môže nás mať rád. Môžeme mu chýbať. Môže sa k nám vracať. Môže sa nám otvoriť, držať nás za ruku a na chvíľu nám dať pocit, že všetko je tak, ako má byť.

A predsa nemusí vedieť zostať. Nie každý, kto v nás niečo cíti, vie z toho postaviť domov. A tak možno nie je najväčšou tragédiou, že sme si vybrali nesprávneho človeka.

Možno je tragédiou iba to, že sme si ho veľmi želali. Tak veľmi, až sme chvíľami zabúdali pozerať na to, čo nám skutočne dáva. A potom jedného dňa pochopíme, že láska nemá byť neustále čakanie na ďalší dôkaz.

zdroj: Pexels / cottonbro studio

Nemá byť hádanie z ticha, nemá byť premýšľanie, či sa ozve. Nemá byť otázkou, aké miesto v niečom živote vlastne máme. Láska môže byť na začiatku neistá. Môže byť nedokonalá. Môže mať svoje strachy a pochybnosti. Ale nemala by nás dlhodobo nútiť pochybovať o vlastnej hodnote.

A možno práve vtedy, keď pustíme človeka, ktorého sme si želali, pochopíme, že sme v skutočnosti nepustili lásku. Pustili sme iba predstavu, že tento konkrétny človek nám raz dá to, čo sme od neho tak veľmi potrebovali. A to sú dve úplne rozdielne veci.

Pretože človek, ktorého si želáme, nemusí byť človekom, ktorý je schopný milovať nás spôsobom, ktorý si zaslúžime. A niekedy je najťažšou formou lásky k sebe samému práve to, že prestaneme čakať, kým sa z neho stane niekto, kým nikdy nebol.

A odídeme. Nie preto, že sme prestali cítiť. Ale preto, že sme konečne začali cítiť aj sami seba.

Chceš sa o svoj príbeh podeliť aj ty?

Ak máš skúsenosť, myšlienku alebo tému, o ktorej by podľa teba mali čítať aj ďalšie ženy, pošli nám svoj článok v rozsahu minimálne 500 slov na e-mail [email protected]. Vybrané texty radi uverejníme v našej rubrike Z-Blog. Ak si želáš zostať v anonymite, stačí nám to pri odoslaní článku napísať.