Kedysi ich bolo veľa: Po 30-ke prišla zmena, ktorú pozná množstvo žien

Kedysi ste si písali od rána do večera, cez víkend sa riešilo, kam pôjdete, a predstava, že sa niekoľko týždňov neuvidíte, bola absurdná. Potom prišla práca, vzťahy, sťahovanie, deti či jednoducho odlišné životy. 

Priateľstvá pritom nie sú iba príjemným bonusom k životu. Štúdia publikovaná v odbornom časopise Emerging Adulthood sledovala 346 ľudí vo veku 20 a následne 30 rokov a skúmala kvalitu ich najbližšieho priateľstva.

Výsledky ukázali súvislosti medzi blízkosťou, spoľahlivosťou priateľstva, osamelosťou a sebaúctou. Inými slovami, nejde iba o to, koľko ľudí máš uložených v telefóne.

Z desiatich kamarátok zostali dve

Podobnú skúsenosť opisovali aj naše respondentky. Kvôli zachovaniu ich anonymity sme mená v článku zmenili. Viaceré priznali, že počet ich blízkych kamarátok začal výraznejšie klesať práve po skončení školy a nástupe do práce.

Martina mala počas strednej školy skupinu približne ôsmich dievčat. Dnes má 32 rokov a pravidelne komunikuje s dvomi. Ostatné vzťahy podľa nej nezničila žiadna veľká hádka, jednoducho postupne prestali byť súčasťou každodenného života.

„Najzvláštnejšie je, že sa vlastne nič nestalo. Nebola tam hádka ani konflikt. Najskôr sme si písali každý deň, potom raz za týždeň, potom sme si zagratulovali k narodeninám a jedného dňa som si uvedomila, že už o sebe skoro nič nevieme,“ opisuje.

„Môj najlepší kamarát je vlastne partner“

Niektoré ženy nám priznali ešte niečo iné. Po rokoch vo vzťahu sa ich partner postupne stal človekom, s ktorým riešia problémy, trávia voľný čas, cestujú aj zdieľajú dobré správy. Samostatné ženské priateľstvá sa pritom dostali do úzadia.

Takto svoju situáciu opisuje aj 34-ročná Petra. Má niekoľko známych, s ktorými si občas napíše, no človekom, ktorému zavolá ako prvému, je jej partner.

„Niekedy mi to ani nepríde zvláštne. S partnerom som každý deň, rozumieme si a robíme skoro všetko spolu. Ale potom vidím skupinu kamarátok na káve a uvedomím si, že ja vlastne nikoho, komu by som len tak zavolala a povedala ,poď von‘, nemám,“ priznáva.

Práve tu môže byť rozdiel medzi samotou a osamelosťou. Človek totiž nemusí fyzicky zostať sám, aby cítil, že mu určitý druh blízkosti chýba. Partnerský vzťah môže byť veľmi pevný, no nemusí automaticky nahradiť každé ďalšie puto v našom živote.

zdroj: Freepik/gpointstudio

Niektoré priateľstvá prežili aj polovicu života

Na opačnej strane sú ženy, ktoré sa svojich dlhoročných kamarátstiev odmietli vzdať. Nie preto, že by mali viac voľného času. Práve naopak, tvrdia, že keby kontakt vedome neudržiavali, pravdepodobne by sa už dávno vytratil.

Simona má 31 rokov a jej najbližšiu kamarátku pozná ešte zo strednej školy. Žijú v rozdielnych mestách a niekedy sa celé týždne nevidia. Majú však pravidlo, že si vždy nájdu čas aspoň na telefonát alebo spoločný deň.

„V dospelosti už priateľstvo nejde samo. Keď sme mali osemnásť, videli sme sa päť dní v týždni v škole. Teraz si ten čas musíme doslova naplánovať. Keby sme obe čakali, kedy budeme mať náhodou voľno, nestretneme sa možno pol roka,“ hovorí.

Možno nepotrebuješ desať kamarátok

Výsledky štúdie zároveň pripomínajú dôležitú vec, samotný počet priateľov nemusí byť to najpodstatnejšie. V sledovanom období bola s pohodou človeka spojená najmä kvalita blízkeho priateľstva, pocit spoľahlivosti a intimity.

Možno teda po tridsiatke nepotrebuješ stôl pre dvanásť kamarátok. Dve ženy, ktorým môžeš zavolať aj vtedy, keď nemáš dobrý deň, môžu mať väčšiu hodnotu než desiatky povrchných kontaktov. Problém môže prísť skôr vtedy, keď sa kruh zmenší natoľko, že mimo partnera už nezostane nikto.

Dospelé priateľstvo totiž často neumiera dramaticky. Niekedy mu jednoducho prestaneme písať. A možno práve preto stojí za to občas otvoriť konverzáciu s kamarátkou, pri ktorej si už tretí mesiac hovoríš: musíme sa konečne stretnúť.

Zdroj: Emerging Adulthood