Život sa so mnou veľmi kruto zahral, keď mi dal možnosť milovať ťa a vzápätí mi ťa vzal. Prázdnotu v srdci mi naplnili slzy. Pochopila som, že nahmatať tvoju ruku v tme je už viac nemožné. Nič mi po tebe neostalo. Len jazva na duši a otázka v hlave. Prečo?!
Keby som vedela, že je to naposledy…
…zahľadela by som sa na teba tak ako nikdy doteraz a ako už nikdy viac. Snažila by som sa zapamätať si ťa. Prechádzala by som očami po tvojej tvári a skúšala nemyslieť na to, že ju vidím naposledy.
Vnímala by som tvoj dych. Tvoj pomalý pokojný dych, ktorý ma toľkokrát uspával. S hlavou na tvojej hrudi som mala zakaždým pocit, že môj život je krajší než si zaslúžim. Tak rada som počúvala tlkot tvojho srdca, ktoré nikdy nepotrebovalo slová. Vždy dalo najavo všetky pocity a emócie, ktoré nemohli ostať naďalej skryté. Keby som vtedy vedela, že je to naposledy, tak by som si na teba aspoň na chvíľu zložila hlavu. Nechala by som sa unášať tým príbehom, ktoré by mi tvoje srdce stihlo vyrozprávať a len so slzami v očiach a stiahnutým žalúdkom by som prijala jeho koniec.
