
Myslíš si, že takého ako si ty by som ešte vôbec hľadala? A prečo aj? Aby som sa začala znovu nenávidieť? Nie. Ďakujem. Už mi stačilo. Ja chcem konečne žiť. Skutočne žiť.
Už viac nepotrebujem k životu niekoho, kto doň nikdy skutočne nepatril. Kto vlastne ani nikdy neprejavil záujem doň patriť. Veď, keď sa na náš „vzťah“ spätne pozriem, tak zisťujem, že ty ma vlastne ani nepoznáš. Nevieš vymenovať mená mojich najlepších kamarátok. Nepoznáš mojich starých rodičov. A určite si nespomínaš ani na názov mojej obľúbenej hudobnej skupiny. Vieš tej, ktorej pesničky som ti dookola púšťala, a na ktorej koncerte sme spolu asi pred mesiacom boli.

Ale mne to dnes už nevadí. Uvedomujem si, že si nikdy nestál za to, aby mi to vôbec vadilo. Aby som sa kvôli tebe trápila. Škoda len, že predtým som nebola dosť silná na to, aby som to pochopila. Nebola som dosť silná na to, aby som ti povedala zbohom. Ale dnes už som. Dnes ťa okrem toho zbohom, dokážem poslať aj do…
Dnes sa už dokonca aj opäť smejem. Zároveň zo seba, aká som bola naivná, keď som ti chcela znovu a znovu dôverovať, a keď som každý deň presviedčala samú seba, že už to bude lepšie. Že ty sa zmeníš.













