Prvá láska ma naučila báť sa: Trauma z násilného vzťahu ma prenasleduje dodnes

Keď som mala osemnásť, bola som presvedčená, že som našla človeka, s ktorým zostanem navždy. Bol môj prvý vo všetkom. Prvý chlapec, ktorému som povedala, že ho ľúbim, prvý, komu som verila, prvý, s ktorým som si predstavovala spoločný život. Dnes viem, že to, čo som vtedy nazývala láskou, bolo niečo úplne iné.

Zo žiarlivosti sa stala kontrola

Na začiatku bol neuveriteľne pozorný. Písal mi od rána do večera, pýtal sa, kde som, s kým som a či som v poriadku. Mne to prišlo romantické. Mala som pocit, že mu na mne naozaj záleží.

Postupne sa však otázky zmenili na kontrolu. Chcel vidieť moje správy, vadili mu kamaráti, komentoval moje oblečenie a urážal sa, keď som mu neodpísala okamžite. Keď som sa ozvala, tvrdil mi, že som precitlivená a že všetko zbytočne dramatizujem.

Prvýkrát ma udrel počas hádky, ktorá začala úplnou maličkosťou. Najviac si pamätám ticho potom. Ja som plakala a on mi vysvetľoval, že som ho k tomu dohnala. Na druhý deň sa ospravedlnil, priniesol kvety a prisahal, že sa to už nikdy nestane. Uverila som mu.

Nestalo sa to naposledy.

Hanba ma držala vo vzťahu

Facky striedalo silné chytenie za ruky, strkanie a ničenie vecí. Najhoršie však nebolo samotné násilie, ale to, čo nasledovalo. Vždy ma presvedčil, že si za všetko môžem sama.

Začala som si dávať pozor na každé slovo. Premýšľala som, či sa môžem zasmiať na správe od spolužiaka, či si môžem obliecť šaty, ktoré sa mi páčili, alebo či niekoho nepozdravím príliš milo.

Pred okolím som ho pritom obhajovala. Hanbila som sa priznať, čo sa deje, a zároveň som mala pocit, že odísť znamená zlyhať. Veď to bola moja prvá veľká láska. Trvalo mi takmer tri roky, kým som odišla definitívne.

Ak ťa bavia úprimné príbehy o vzťahoch, sklamaniach, návratoch aj chvíľach, keď si človek konečne vyberie seba, ďalšie príbehy našich čitateliek nájdeš TU. Mnohé z nich opisujú situácie, ktoré možno poznáš aj z vlastného života.

Nový partner platí za chyby niekoho iného

Dnes som vo vzťahu s mužom, ktorý sa ku mne správa úplne inak. Nekontroluje mi telefón, nekričí na mňa a nežiada vysvetlenie zakaždým, keď idem niekam bez neho. Napriek tomu sa vo mne starý strach ozýva v situáciách, ktoré by iného človeka možno ani neznepokojili.

Keď zvýši hlas pri futbale, strhnem sa. Keď sa dlhšie neozve, moja hlava okamžite vytvára najhoršie scenáre. A keď sa pohádame, čakám, kedy príde niečo horšie.

zdroj: Pexels/MART PRODUCTION

Niekedy sa pristihnem, že ho skúšam. Poviem niečo naschvál a sledujem, ako zareaguje. Viem, že to nie je fér. On mi nič neurobil, ale moje telo akoby tomu stále neverilo.

Najhoršie sú chvíle, keď urobím chybu ja. Stačí, že niečo rozbijem, zabudnem alebo prídem neskôr. Automaticky sa ospravedlňujem ešte skôr, než stihne zareagovať. Niekedy sa mi trasú ruky a pritom viem, že mi nič neurobí. Rozum mi hovorí jedno, telo druhé.

Trauma nekončí zatvorením dverí

Dlho som si myslela, že keď odídem, všetko bude za mnou. Nebolo. Niektoré reakcie si moje telo pamätá dlhšie než hlava.

Pomohla mi terapia, rozhovory s blízkymi aj partnerova trpezlivosť. Stále však mám dni, keď ma minulosť dobehne.

Raz mi povedal, že nemusím stále čakať, kedy sa niečo pokazí. A vtedy mi došlo, že presne to robím.

Prvá láska mi zobrala pocit bezpečia, no pomaly sa ho učím budovať znova. Nie cez veľké gestá, ale cez obyčajné dni bez strachu.

Stále sa učím, že pokoj nie je podozrivý a že láskavosť nemusí byť len ticho pred ďalšou búrkou. Dnes už viem, že láska nemá bolieť. Len mi trvalo veľmi dlho, kým som tomu naozaj začala veriť.