Neboj sa pohnúť, aj keď svieti červená

Zažili ste to už aj vy? Tú nenormálne dlhú chvíľu, keď stojíte na semafore a auto pred vami práve odštartovalo „tú najlepšiu párty snov“. V aute za vami si chlapík v bordovej košeli s krokodílom nervózne poklepkáva po volante a už-už sa chystá zatrúbiť, pretože až celú jednu  sekundu svieti zelená. Škoda len, že pre pruh odbočujúci vpravo. Medzitým okolo prefrčí slušné kombíčko, ktoré šoféruje unavený otecko, zatiaľ čo sa mu snaží synátor napchať lego do ucha. Takto zmizne niekoľko áut, semafor pre protiidúce autá blikne na zeleno a vy postupne prestanete vnímať okolie…

Dnes vás nebaví riešiť Divokú kukučku a už vôbec nie Búrlivé kone. Nad rozkopaným mestom ste už aj tak dávno mávli rukou a posledné voľby… No o politiku sa radšej veľmi nezaujímate. Vy však dnes aj tak rozmýšľate nad niečím iným. A to nad tým, že stojíte na mieste.foto: pinterest.com

A nielen v tejto kolóne áut. Stojíte na jednom mieste vo svojom živote. Stagnujete. Nemáte smer. Nemáte cieľ. Neviete sa rozhodnúť, či stáť ďalej, či sa pohnúť… či zatrúbiť, pretože nejaký blbec vyhodil smerovku a snaží sa vtrepať pred vás.

Za zvukov nejakej silno emotívnej a hlavne romantickej skladby si predstavujete, že ste vo filme a pred očami sa vám mihajú obrázky z vášho života s potenciálnymi lepšími koncami a oskarovým obsadením.

V živote každého človeka raz príde chvíľa, keď sa musí rozhodnúť, ktoré dvere otvoriť a ktoré nechať zatvorené. Keď už vie, že sa príliš dlho nič nezmenilo, a keď sa bojí, že ak nič nespraví, tak sa ani nič nezmení. Bežiaci videopás sa v jednom momente však zastaví, pretože došlo spomienok, a vy sa ho s ďalšími spomienkami na budúcnosť snažíte znovu jemne nakopnúť. Podobne ako ujo v „lenonkách“ okuliaroch a károvanej baretke svoju Felíciu, ktorá mu zdochla rovno v strede križovatky. Chlapec, ktorý sa rozhodol dedovi pomôcť, už to určite dávno oľutoval, pretože tento zánovný model, bohužiaľ, neobsahuje vo svojej GREEN výbave vyhrievanie zadného okna a teraz ho dosť oziabajú prsty.

Bojím sa, že zase raz v živote príde chvíľa, taká ako táto (nie tá s Felíciou, lebo takých s menšími obmenami áut bude určite dosť), ale taká, keď si budem chcieť premietnuť tie najdôležitejšie momenty a okrem tých minulých, nepribudnú žiadne ďalšie. Možno to bude pamäťou – dobrou, ale krátkou, pretože už som si raz povedala, že tento okamih si chcem zapamätať na celý život a dnes si pamätám iba tú vetu a nie na to, prečo som ju vlastne povedala. A možno to bude tým, že som nechala všetky dvere zavreté…?!

No v tomto prípade, chvalabohu, pretože chlap v divne páchnucom kabáte a s igelitkou z Tesca, ohromený mojou sebeckosťou neotvoriť mu okno, potom ako naň zaklopal, skúša otvoriť dvere. Začujem srdcervúcu modlitbu o pár drobných. Párkrát na neho škaredo pozriem, a keď to nezaberá, tak mu podávam buchtu voziacu sa spolu s ostatným nákupom na spolujazdcovom sedadle. On si ju znechutene obzerá, strčí si ju do vrecka, odkiaľ vypadne poloprázdna krabička cigariet a namiesto ďakujem ma počastuje pár šteklivými slovíčkami. Vytiahnem okno a tvárim sa, že tam nie je. Chvíľu tam ešte stojí, nadáva. Nakoniec sa rozhodne odísť. Určite na spoveď…

Rad áut predo mnou sa konečne pohol. Na priechode pre chodcov sú ale ešte stále ľudia, pretože semafor svietil na zeleno neuveriteľných 10 sekúnd. To by nestihli ani srnky utekajúce pred svorkou divých vlkov a nie teta s taškou na kolieskach, ktorú ťahala za sebou. Po každom zatrúbení prvého v rade, zastala, zdvihla palicu a hromžila. Čakala som, že tento tolerantný človek dostane aj po kapote, ale teta to s noblesou vydržala.

Na semafore už znovu svietila červená. Nejaký nedočkavec však zaradil jednotku, hneď nato dvojku (teraz si predstavte záber z nejakého filmu o autách), vyštartoval, prešiel asi 10 metrov… a potom začal cúvať, pretože niekoľko áut mu už skrižovalo cestu. Všetci sme teda zaradili spiatočku, zanadávali si a vrátili sa o miesto späť.

foto: tumblr.com

Človeku v takejto situácii vyfrčia všetky myšlienky z hlavy a začne rozmýšľať nad tým, v akom svete to vlastne žije. Akoby nestačilo, že pred necelou pol hodinou ho vyhodili z nákupného centra, kde v potravinách nechal plný košík na pospas osudu, kvôli nahlásenej bombe a musel znovu nakúpiť vo večierke.

Semafor sa znovu rozsvietil na zeleno. Stojím ako piata v rade a to je celkom slušná šanca. Keď autoškola dve autá predo mnou nezaštrajkuje, tak pre dnešok sedenie v aute končí a za najbližšou zákrutou som doma. Koniec dumaniu, koniec zatvoreným dverám, pretože dnes ma čaká v posteli ešte pár mužov, ktorým sa musím venovať. Othella vybavím rýchlo, no s Faustom sa trochu potrápim. A Sofokla si znovu nechám na zajtra. Jednoducho nemôžem za to, že stále, keď sa ráno zobudím je dnes a nikdy nie zajtra…

Život je niekedy až príliš zložitý. A možno ho takým robíme len my. Hľadáme problémy tam, kde nie sú. Ponáhľame sa, a pritom nemáme čo robiť. Niektorými dňami preletíme ako víchor a počas iných nás zastaví každá červená. Niekedy sa však len netreba báť. Treba ísť, otvoriť dvere a urobiť prvý krok. Červená nás zastaví iba vtedy, keď jej to my dovolíme.

Stihla som to…

cover foto: pinterest.com