Keď sa láska zrodí na internete

Vonku bola tma a na oblohe hviezdy. A my sme sa išli spolu báť. Dostali sme toho viac než sme si v tej chvíli mohli priať. Mesiac sa na nás zhora pozeral a v nás horel oheň. Chvíľku som si myslela, že sme dvaja blázni. A že v túto noc smieme všetko.

Vykročila som tmou a blížila sa k tebe. Stál si presne na tom mieste. Na chodníku pri parku. Presne tak ako si mi to písal. Okolo toho miesta som síce chodila do školy každý deň, no nevedela som, že raz, keď sa budem k nemu blížiť, tak sa mi budú triasť kolená a budem nervózne sledovať hodinky… Od nášho stretnutia som si nič nesľubovala. Snáď možno nejaké rozptýlenie. A hoci to môže znieť hrozne, no v dnešnom svete sa to nosí. Rozptýliť sa však niekým, býva jedným z tých najkrajších rozptýlení…

photo: favim.com

Nenápadný, ale veľmi milý. So špecifickým zmyslom pre humor. Proste blázon. S hroznými fotkami. Ale však čo, nechcela som si ťa hneď brať. A fotky aj tak klamú. Ja tiež nevyzerám v skutočnosti tak ako na tých, ktorými sa pred svetom prezentujem.

No „žrala“ som ťa hneď od začiatku. Konečne niekto, kto ovládal gramatiku, chápal všetky moje sarkastické poznámky a spájal si súvislosti. Nesnažil si sa hrať na niekoho, kto pojedol všetku múdrosť sveta a narodil sa úplne dokonalý. Aj keď si neskôr priznal, že na prvom rande si to na mňa trošku hral a snažil sa byť lepším ako v skutočnosti. No ja priznávam teraz. Si perfektný. A nemusíme sa tu na nič hrať. Veď z toho sme už vyrástli.

Snáď prvýkrát v živote som zažila ten pocit, že sa vo mne miešala zvedavosť so vzrušením a strach s očakávaním. Niekde sa tam však motal aj nejaký pud sebazáchovy, o ktorom som do vtedy ani nevedela, že ho mám, a vravel mi, že mám ostať doma. Veď si mohol byť strašným maniakom so sekerou v aute. Bože, veď ty si tam tú sekeru fakt mal! Vraj kvôli bezpečnosti. Ale čej, ty blázon?!

Však ten pocit, ktorý ma za tebou hnal, bol silnejší než všetky tie ostatné. Vďaka ti, bože, zaň. Nech to znie akokoľvek bláznivo, hneď od začiatku som vedela, že dnešný večer nebudem ľutovať. Ale, že si ho budem pamätať do konca svojho života… Že na teba nebudem chcieť nikdy zabudnúť… Mi fakt nenapadlo ani na minútu.

photo: favim.com

A tak som si nahodila tie najlepšie nohavice, v ktorých sa môj zadok javil dostatočne malý, nastriekala na tričko obľúbenú voňavku a pretrela pery leskom. Vlasy som si nechala len tak voľne poletovať. Samozrejme, že som sa ti chcela páčiť. To sa chcem každému. Ale pri tebe som mala pocit, že môžem byť sama sebou. Tak sa nebudem hrať na dokonalú. Takou predsa nie som.

Ešte pred odchodom som najlepšej kamarátke napísala tvoje meno. Nech teda vie, keby som sa nevrátila, u koho ma hľadať. A vieš čo? Je to fakt kamoška. Vraj si mám dnešný večer užiť. Pud mojej sebazáchovy u najlepšej kamarátky zlyhal tiež. A tak posilnená jej slovami a zeleným čajom som sa pobrala na miesto, kde si ma mal čakať.

Spomalila som krok. Lampy osvetľovali chodník, po ktorom som kráčala. V tom som ťa tam uvidela stáť. V hlave mi preletelo: „To musí byť on. Či nie?“ Podľa tých tvojich fotiek som fakt nemohla v šere večera vidieť, či si to ty. No prišiel si bližšie. Pozdravil si. Prvé, čo mi napadlo bolo: „hmm tak teda táto realita sa mi začína páčiť“. A hneď na to: „ten tvoj hlas. Och, bože, ešte niečo povedz“. A v tom si sa niečo opýtal. To si fakt nevedel, že otázky sú úplne zbytočné, keď som stratená vo víre svojich myšlienok a spracúvam konkrétnu situáciu? Vraj, či sa ťa hanbím. „Nie“. Vyletelo zo mňa bez toho, aby som sa vôbec zamyslela nad otázkou. Nacvičená fráza, s ktorou som sa bránila, keď mi bolo o desať rokov menej. A tak priznám farbu. „Vlastne, áno, som trochu v rozpakoch…“ „Ale to pri mne nemusíš byť,“ povedal si a privítal ma bozkom na líce. Teplo tvojej ruky mi zohrialo v momente srdce a závan tvojej voňavky opantal myseľ.

Nasadli sme do tvojho auta. V hlave som mala síce prázdno, no v rukách paniku, ktorá sa však každým metrom strácala. Trikrát sme sa stratili, kým sme došli do cieľa. Celé mesto sme mali zrazu ako na dlani. Milióny svetiel ožarovali krajinu strácajúcu sa pod nami. Na chvíľu si ma vytiahol von, pretože ten pohľad za to stál. Triasla som sa zimou. Objal si ma. No nie tak ako objíma chlapec dievča. A nie tak ako objíma muž ženu. Objal si ma tak inak. Ako môj najlepší kamarát, ako človek, ktorého poznám celý život, ako láska môjho života… V jednom objatí zrazu bolo všetko, čo som od života chcela. Čo som hľadala. Práve v tej chvíli si smel byť ku mne blízky. A mne bolo tak dobre, ako nikdy predtým. A ty si bol skutočný. Vraj človek má žiť aj snívať. A ja som vedela, že pri tebe sa to dá.  

photo: favim.com

Zima nás zahnala späť do auta, v ktorom nám bolo chvíľami teplo až príliš. A stačilo k tomu len aby sme sa pozerali do očí. Jeden druhému. Už to ale nebolo o písmenkách a tvárach skrývajúcich sa za monitorom počítača. Teraz tu boli dvaja ľudia. Z mäsa a kostí, ktorí sa poznali asi jeden mesiac. No ktorí sa stretli preto, aby ostali spolu už na celý život.

Domov som prišla s pocitom, že som rovnaká ako som odchádzala. Ale nebola som. Večer mi preletel pred očami ako okamih. A aj keď som chcela zastaviť čas, tak to nešlo. Zrazu som bola iná. Možnože zamilovaná. Do teba. Ako dieťa, keď sa zamiluje do svojej hračky a berie ju všade so sebou. Ako keď sa prvák zamiluje do svojej triednej učiteľky a nakreslí jej obrázok. Ako keď sa v puberte prvýkrát tak dobre zabuchneš a chceš to vykričať do celého sveta. Presne tak som sa cítila. Úplne pobláznená. Zbláznená. Totálne mimo.

photo: pexels.com

Chcela som si ťa zobrať domov, chcela som ti nakresliť, napísať a vykričať to do celého sveta. Že som ťa stretla. Že som dnes večer odišla za tebou, hoc som nevedela, kto si a ako to dopadne. Že som riskovala všetko. Ale že dnes nič neľutujem…