Sú dni, keď sa ti všetko darí. Keď všetko ide tak, ako má a ty nevnímaš a neregistruješ veci či sú dobré alebo zlé. Robíš ich automaticky, tak ako si naučená. A vtedy príde nejaká chyba…
Obleje ťa pot, tvoja tvár sa začne topiť v plameňoch a ty sa cítiš tak zahanbene a ponížene. Hoci to mohla byť len malá kozmetická chybička, aj tak ťa to zamrzí. A tvoja nálada je razom preč. Zmizne rýchlejšie, než sa vôbec stihla rozviť.
A vtedy máš pocit, že nestojíš za nič, že si neprecízna a nedávaš pozor. Sadneš si na stoličku a apaticky pozeráš do steny neschopná akéhokoľvek pohybu alebo akejkoľvek reakcie. V tej chvíli je ti jedno, čo sa okolo teba deje, cítiš len ten potupný pocit.
Možno to bude trvať chvíľu, možno celý deň alebo dokonca dlhšie.
Ale ver mi, že je to v poriadku. Každý z nás si tým raz za čas prejde. Tou potupou a pocitom hanby, že za nič nestojí. Ide len o to, nechovať v tej chvíli tieto negatívne myšlienky. Nezamýšľať sa nad tým, nepodporovať ich. Len ich nechať prejsť. Prijať, ale nechať ich ísť ďalej. Pretože, čím viac ich začneš rozvíjať, tým viac sa budeš samej sebe hnusiť, až sa úplne ponoríš do negatívnej nálady.
