Láska. Už som ju zažila. A nie raz. Mala som to šťastie okúsiť jej mnohé podoby. Odmalička sa mi totiž dostávalo dostatok lásky od milujúcich rodičov. Trošku iný druh lásky som pocítila od svojho staršieho brata a sestry. Bola to taká láska, ktorá sa síce na začiatku podobala tolerancii, neskôr sa premenila na súperenie, no nakoniec sa z nej stalo silné puto, ktoré nás navždy spojilo.
A neskôr som spoznala ďalšie druhy lásky. Našla som spriaznenú dušu v podobe najlepšej kamarátky, zamilovala som sa do speváka z plagátu a zaľúbenie som objavila v zvieratách. Medzitým som tajne milovala minimálne štyroch spolužiakov, zbierala fotografie Brada Pitta a snívala o niečom, čo som poznala len z príbehov kníh a romantických seriálov.
No a neskôr som sa skutočne zamilovala. Aspoň podľa mňa skutočne. Bol to pocit nový, no zato silný. Bol vášnivý a zmyselný. Bola to jednoducho láska. Láska, ktorá ma nenechala spať, no vďaka ktorej sa mi na druhej strane konečne spalo dobre. Bola to láska, ktorá ma napĺňala, a vďaka ktorej som bola naozaj konečne šťastná. Bola to láska, kvôli ktorej som bola ochotná sa zmeniť a všetko jej obetovať. Bola to proste láska…
Ja som ale vždy snívala o inej láske. O tej filmovej. O láske, kvôli ktorej muži plačú do noci a ženy utekajú spred oltára. O láske, kvôli ktorej sú ľudia schopní umierať, a ktorá ja každý deň taká ako na jej začiatku.
