
Pamätám si na tie pocity, ktoré mi lietali po celej hlave príliš dlhú dobu a nevedela som, ako by som ich zmenila.
Bolo to práve vtedy, keď sme sa stretli prvýkrát po mnohých mesiacoch od nášho zoznámenia. Ako sme sa prechádzali, sedeli na lavičke a jedli zmrzlinu. Mnohokrát som nevedela, čo sa to so mnou deje. No popravde, o tom nevedel skoro nik. A keď sa teraz obzriem späť na svoju minulosť, zisťujem, že mnohí ľudia si už miesto v mojom živote nenájdu.
No späť k tebe. K mužovi vysokému a modrookému, ktorého som spoznala pred niekoľkými rokmi. V tých chvíľach, keď sme sa všetci pri jednom veľkom stole smiali a premýšľali nad tým, kedy v noci pôjdeme domov. A nebolo to príliš skoro.
Naše výlety boli vždy pre mňa výnimočné a vedela som, že sa už nebudú nikdy opakovať. A aj vtedy, keď som pri tebe nechcela vypiť ani jedno pivo, na ktoré si ma pozval. Chcela som mať na teba len jasné spomienky. Doteraz som určité veci nepochopila. Ale na druhú stranu, už asi nechcem poznať vysvetlenia a odpovede. Bolo by to nanajvýš zvláštne po toľkom prežitom čase.















