Život nie je taký dlhý, ako zdá byť

Rozhodla som sa, že ti porozprávam krátky príbeh o mne. Dlho som premýšľala či je to dobrý nápad tak verejne rozprávať o mojom osobnom živote, no niečo vo mne mi hovorí že niečo o tom napísať predsa len mám. Vediem si denník.  V poslednom čase som ho zanedbáva, písala som si doň ho možno raz za tri mesiace. No posledný týždeň sa to zmenilo.

Mám ho v ruke dennodenne a píšem doň aj dvakrát za deň. Niekde vo svojom vnútri cítim, že sa potrebujem vyrozprávať, že to všetko čo v sebe mám potrebujem dať von, je to akoby ma niekto počúval a pomôže mi to, aspoň na chvíľu. Pri písaní premýšľam nad každou vetou, ponáram sa do každej myšlienky. Idem si ľahnúť so strašne stiesňujúcim pocitom na hrudi. Ten pocit tam je stále, nerozumiem prečo, nechápem čo sa so mnou a mojím životom deje. Len pred pár dňami som dovŕšila plnoletosť a už dlhé roky poznám pocit depresie, úzkosti, zlosti, hnevu, nekontrolovaného stresu, strachu a podobne. Najhorší z týchto pocitov je však ten, keď cítim samotu, prázdnotou.

Moja hlava je plná myšlienok, je preplnená kopou otázok. Prečo ja? Prečo niečo také postihlo práve mňa? Kde som urobila chybu  a kedy? Mám strach, že za chvíľu sa vrece s týmito myšlienkami roztrhne. V mojom živote sa stalo už mnoho vecí. Prešla som veľmi ťažkými skúškami, život mi dal veľa rán, z ktorých mám samozrejme aj životné lekcie. Boli to veľmi ťažké situácie, či išlo o školu, rodinu, kamarátov, sklamanie, problémy s mojou osobnosťou či vnútorný nepokoj. Všetky tieto faktory mi spôsobili to, že som začala mávať myšlienky o samovražde. Myslela som si, že nič horšie v živote už nemôže byť a cítila som sa, akoby som prechádzala peklom, no ono to nebolo peklo, bol to v porovnaní s tým, čo prežívam teraz. Neviem či s tým chcem takto verejne vyjsť na svetlo ale jedno vám predsa len prezradím. Človek možno vyzerá byť zdravý, poruchy, ktoré zapadajú do skupinky mentálnych porúch, nie sú ihneď viditeľné, vedia sa dobre ukryť, no časom ich aj tak vidieť.

Môj život sa zmenil v priebehu sekundy. Musím navštevovať psychológa, ale nehanbím sa za to. S celým doterajším problémom som sa zdôverila najskôr mame. Už som nevládala a mala som z toho celého depresie. Priznala som sa jej so všetkým tým, čo sa mi dialo v minulosti a aj s tým, čo sa mi deje v súčastnosti. Mama to povedala ocovi a spoločne sa mi snažili pomôcť. Ešte pred pár týždňami som bola úplne odrezaná od sveta. Na rodičov a sestry som bola úplne protivná, zlá, hnusná,… Pociťovala som akýsi hnev, až kým neprišiel zlom a mňa to položilo. Vybuchla som a pred oboma rodičmi som sa rozplakala. Nevládala som dýchať ani plakať, už som nevládala žiť. Len som si prosila o pomoc. Od tej doby som pod dohľadom lekára. Možno je to radosť a možno sa len bojím, pretože sa opäť začínam cítiť tak, ako predtým. Opäť prichádzajú tie pocity a myšlienky, ktoré ma privádzajú k šialenstvu. Snažím sa z celých síl dostať sa z tohoto stavu a nepodľahnúť tej hroznej chorobe, aj keď to občas nejde. Moja vlastná hlava ma pripravuje o radosť zo života, berie mi mladosť, úsmev, moja vlastná hlava ma ničí. Je to akoby som mala v hlave dva hlasy. Jeden s tým chce skoncovať, chce sa zachrániť, no ten druhý stále vidí veci úplne inak..

Moja rodina ma drží nad vodou. Rola rodičov im ide úžasne, robia všetko pre moje šťastie, nedávajú najavo, že ich to trápi, práve naopak snažia sa byť silní, aby udržali silnú aj mňa. Keby nebolo ich, ak by som nemala takých skvelých a milujúcich rodičov, tak neviem, kde by som skončila. Keď som mame povedala o mojom probléme, bola neskutočne chápavá. Nekričala, nesmiala sa, neostala v šoku. Jednoducho urobila presne to, čo som potrebovala. Dala mi pocit, že nie som sama, že tu sú pre mňa ľudia, ktorým na mne záleží, ktorý ma majú radi a chcú ma vidieť šťastnú. Keď sa o mojom probléme dozvedel otec, tiež bol nesmierne chápavý. Nebojím sa za nimi prísť, keď ma opäť premknú tie pocity, ktoré ma ťahajú ku dnu. Naposledy som hneď utekala za otcom, ktorý ma pevne objal, tak ako mama, keď som jej to oznámila a povedal mi, že to zvládneme spolu.

Rodičia sú to najcennejšie čo v živote dostaneme. Preto nepremrhaj ani jednu sekundu hnevom či nezmyselnou hádkou s rodinou. Život nie je až taký dlhý aký sa zdá byť. Čas je obmedzený a je ho veľmi málo. Niekdy nevieme, čo nás v živote čaká, ani ako dlho tu ešte budeme. Každá sekunda prežitá s blízkymi má veľkú hodnotu. Ja som si cenu rodiny a spoločných chvíľ s ňou uvedomila asi tiež veľmi neskoro, ale som za to rada. Je vtipné, že človek si také dôležité veci uvedomí zvyčajne v tých ťažkých časoch.

Naučila som sa, akú hodnotu má rodina a ku zdravému a šťastnému životu sa ešte musím naučiť, akú cenu má každý z nás. Musím sa naučiť prijať samú seba a nájsť v sebe to kúzlo. Musím zistiť ako nájsť vlastnú hodnotu. Možno niektorá z vás pomocou toho posledného odstavca príde na to, aký mám problém a pochopí, že občas je ťažké rozhodnúť sa, ktorý hlas počúvnem.