Život je len pestrofarebná cesta vlakom

Čítala som knihu, a v tom si všimla jednu krásnu myšlienku od Jeana Paul Sartra. Písal, že život je ako dieťa, ktoré zaspalo vo vlaku, a keď ho zobudí sprievodca, ktorý mu chce skontrolovať lístok, výjde najavo, že dieťa nemá lístok ani peniaze.

Sedeli ste už vo vlaku, však? Moja osobitá osobnosť miluje ten pohľad z okna, tie iskry farieb, ktorý mi prefrčia cez oči a vniknú až do hĺbky môjho ja. Veľmi rada vnímam farby, jemné pohupovanie stromov, kolobeh života. Teší ma to.  Ale napadá mi taká myšlienka že..

Kolotoč, zvaný život je ako cesta vlakom. Sme ako to malé dieťa, ktoré nemá lístok ani peniaze. Naše narodenie si priali naši rodičia, nie my sami. To malé dieťa- my, netuší smer svojej cesty, netuší prečo je vo vlaku, a ani to, kedy docestuje. Sprievodca, ktorý dieťa v užívaní si cesty vyruší, je ako chodiaci otáznik, ktorý sa aj nás často pýta, kam ďalej smerujeme. Dieťa zneistí, lebo sa nikdy nezamyslelo, prečo cestuje vlakom. Vytvorí v ňom chaos horší ako ten, čo bol pred vznikom zeme v gréckej mytológii. Poznáte to. Mama sa vás pýta, aký je tvoj životný cieľ. Otravný sused kladie tiež obdobné otázky. Ale je to nutné vedieť?

Moderná spoločnosť je často tak preplnená stresom, konzumom, práce. Niekedy si už ani nestíhame zaviazať šnúrky, či zahľadieť sa na západ slnka, lebo na nás spoločnosť vytvára tlak. A aj ľudia sa narodili ako lovci. Už v dobe kamennej sme lovili mamuty, potrebovali sme ich mäso, kosti, kožušinu a nikdy sme sa neuspokojili s tým, čo sme mali. Stále sme chceli viac. Aj v dnešnej pseudospoločnosti to tak funguje. Ak si konečne kúpime tak dlho vytúžený lístok na koncert, miesto toho, aby sme sa z toho tešili, už premýšľame nad tým, že by sa nám zišli tie drevené hodinky, ak si kúpime hodinky z dreva, chceme nové tetovanie. Nikdy nemáme dosť, nikdy.

Život nemusíme kategorizovať. Nemusíme večne hľadať cieľ cesty. Nepotrebujeme otázky, kam smerujeme. Čo ak nesmerujeme nikam? Čo ak život smeruje k nám? Čo ak sme len súčasť farebnej dúhy, ktorá má žiariť, smiať sa, užívať si. Čo ak sa nemusíme večne len hnať, viesť preteky so sekundami? Veď život je len okamihom na ceste ku večnosti.

foto: Stocksy