
Verím, že mnohé z nás sme už v škole na dejepise počuli o sufražetkách, o hnutí, ktoré bojovalo za zrovnoprávnenie žien. Boli časy, keď jedinou úlohou žien, bolo rodiť deti a starať sa o domácnosť. Úprimne, a to prosím ber s humorom, keď som minulý týždeň bojovala sama so sebou a pokúšala sa dokončiť skuškové obdobie, pýtala som sa samej seba, či by to boli až tak „desivé vyhliadky“.
Častokrát som sa za svoj život stretla s tým, že byť ženou je zložitejšia cesta a hneď z druhej strany počúvala, ako to máme, my ženy, omnoho ľahšie. Nebolo cieľom sufražetiek a nemá byť celý feminizmus o zrovnorpávnení? Nie o tom, kto to má ľahšie alebo ťažšie. A bonus na záver, uvedomujeme si, že rovný neznamená rovnaký? Voda predsa nie je to isté čo vodka, i keď sa v pohári občas podobajú.
Feminizmus nie je nadávka
Nazvať ženu feministkou a brať to ako nadávku či urážku, je nový level urážania dnešnej doby. Keď si blondína, vtípky o inteligencii. Si príliš „eko“, príliš „raw“, príliš vegánka, príliš sa zaujímaš o separovanie odpadu. Si pri sebe? Zle. Si chudá? Anorektička. Máš frajera? Kedy bude svadba? Nemáš frajera? Prečo? Máš rada mužskú spoločnosť? Žena ľahkých mravov. Nemáš ju rada? Puritánka.














