Každý deň je boj. Boj žiť, boj prežiť, boj za šťastie. A v celom tomto zhone, depresívnom zhone si až časom kladieme otázku: „Kedy som stihla prežiť môj život?“ alebo “ Kedy sa tento kolobeh stal mojou dennou súčasťou?“ Častokrát táto otázka zostáva nezodpovedaná, pretože pokračujeme v našich rutinách a snahách o získanie životného šťastia. A pritom sa zabúdame zastaviť, zamyslieť sa a byť vďačný..
Myslím, že mnohí z nás sa už niekedy zamýšľali nad otázkou: “Čo nás môže urobiť skutočne šťastných?” Večne kráčame v uponáhľaných davoch ľudí a naháňame sa za niečím, čo k šťastiu vôbec nepotrebujeme. Zaujímame sa o tie hmotné veci počnúc od značkového oblečenia, cez vychýrenú elektroniku až po pozemky a majetky. Aj napriek tomu, že toto všetko vlastníme, cítime prázdno a šťastie je pre nás neznámym pojmom. No v skutočnosti ho máme celý čas priamo pred sebou.
Moji blízki mi zvykli hovoriť, aby som vždy a za každých okolností žila svoj život pre maličkosti..
Aby som žila pre tie ružovooranžové východy slnka a ešte jasnejšie západy v pastelových farbách..
Aby som žila pre výlety, zážitky, jazdu na bicykli, korčuliach. Pre hudbu v ušiach a vietor vo vlasoch..
