Teória o nás dvoch

Mám takú teóriu, že nenávisť sa priam strašidelne ponáša na lásku. Mala som dosť času porovnávať oba pocity a prišla som na toto: Ľúbime a nenávidíme inštinktívne. Pri myšlienke na daného človeka nám zovrie žalúdok. Srdce nám ide vyskočiť z hrude. Na chuť do jedenia a spánok môžeme zabudnúť. Pri každom stretnutí sa nám do krvi vyplaví nebezpečný adrenalín a vidíme len dve možnosti: útok alebo útek. Sotva ovládame vlastné telo, ten pocit nás premôže a vystraší. Láska a nenávisť sú zrkadlové obrazy tej istej hry, v ktorej musíme zvíťaziť práve my. Prečo? Prikazuje nám to srdce aj ego.

zdroj: pexels.com

Poznáme sa takmer polovicu našich životov. Videla som ťa usmiateho, sebaistého a blažene šťastného. Videla som ťa zlomeného, zraneného, bezradného. No nikdy som ťa nevidela takéhoto.

Učil si ma hľadať krásu. V temnote, v skaze, vždy si našiel svetlo. Neviem, akú krásu nájdem tu sama, aké svetlo. No pokúsim sa, urobím to pre teba, lebo viem, že ty by si to pre mňa urobil.

V našom spoločnom živote bolo toľko krásy. Možno tam by som mala začať.

zdroj: unsplash.com

V ten jeden deň som hľadela na teba. Bol si úžasný, krehký a chcel si ma. Možno som bola tvoj narodeninový darček od vesmíru, kto vie? S cestami je to tak, že niekedy sa na nich ocitneš znovu, niekedy dostaneš druhú šancu ísť tou istou cestou. Znova sme boli spolu. Bože, akí sme boli hlúpi, alebo možno len mladí. Takí mladí.

Videla som v tvojich očiach smútok, osamelosť. Chcela som to napraviť, byť tvojím liekom, byť tvojím obväzom, tvojou protilátkou. Vždy som pre teba chcela všetko naprávať. Stále to chcem. Je to moja Achillova päta. Alebo moje jadierko granátového jablka. Tak ako Persefonu ma stále priťahuje naspäť.

Tak veľmi som ťa milovala a nepochybovala som o tvojej láske ku mne, ale nikdy som nezabudla, prečo sa to všetko rozpadlo ako domček z karát. Myslím, že kdesi v hĺbke som sa obávala, že by sa to mohlo zopakovať, že ma opustíš pre niekoho alebo niečo, čoho sa ešte nedokážeš pustiť. Hojdačka nášho vzťahu nebola vždy vyvážená. Zvyčajne sme si boli rovní, ale raz za čas som sa ocitla na dne a snažila som sa znovu odraziť, lebo som mala strach, že odídeš s niekým iným a ja zostanem bez šance znovu sa ti vyrovnať. Myslím, že keby som ti v ten deň niečo takého povedala, nič by sa nezmenilo.

zdroj: pexels.com

Je to nekonečne nekonečný čas, keď sa nevidíme, keď nie sme spolu. Akoby sa prestala krútiť celá obežná dráha. Lenže viem, že sa ozveš. Vždy sa ozveš, vieš niekedy ti chýbam, moja blízkosť, moje slová a dotyky, aj keď nie si ochotný si to priznať. No aj napriek tomu sa k tebe vždy vraciam.

Si ako moja nevyčerpateľná droga.

Opätovala som tvoje objatie a uvedomila si, že voniaš stále rovnako. Všetci hovoria, že vôňa je jeden z najsilnejších spúšťačov spomienok. Úplne tomu verím. Keď som mala tvár opretú o tvoju košeľu katapultovalo ma to naspäť v čase. Natoľko som sa nechala pohltiť tvojou aurou, že ani neviem o čom sme sa v ten večer rozprávali. Pamätám si iba, že som mala pocit, akoby som úplne ožila. Akoby sa každá molekula môjho tela prebudila, bola v strehu a nabudená. Všetky ostatné city išli bokom, boli potlačené, lebo si bol so mnou a usmieval si sa, akoby som bola jediný človek na svete.

Vieš, nie je ľahké vedieť, že v tvojom svete vystupujem ako samozrejmosť. Viem to, užívam si každý moment, ktorý by to mohol zmeniť. Som si celkom istá, že niekde vnútri teba to cítiš rovnako, dávaš to celkom dobre najavo. Bojíš sa? Ver mi, ja tiež.