Slovenské vianočné tradície našich predkov: Veštenie, hrach aj duše pri stole

Predstav si Štedrý večer, počas ktorého niekto hádže hrach na stenu, dievčatá trasú slamenou strechou a na stole zostáva jedlo pre hostí, ktorých už nikto nemôže vidieť. Znie to ako scéna z mysteriózneho filmu? Pre našich predkov však podobné zvyky patrili k Vianociam.

Podľa etnologičky Viery Feglovej mali mnohé štedrovečerné obyčaje odhaliť budúcnosť, zabezpečiť zdravie či ochrániť rodinu pred nešťastím. Niektoré dnes vyvolávajú úsmev, iné až zimomriavky. A za ďalšími sa ukrýva niečo oveľa dojímavejšie, než by si čakala.

Keď sa objavila prvá hviezda

Zabudni na chvíľu na hodinky a notifikácie v telefóne. V malej slovenskej dedine pred sto rokmi sa čas meral inak. Štedrý večer sa začal až vtedy, keď sa na oblohe rozsvietila prvá hviezda.

V tom momente sa dedinou rozozvučali zvony, niekde dokonca vystrelili, a v izbe sa zapálila sviečka. Nešlo o dokonalú výzdobu. Išlo o ten magický moment, keď sa všetci naraz zastavili a vedeli, že výnimočný večer sa práve začal.

zdroj: Unsplash/Julia Ivanina

Hrach na stene a cibuľový kalendár

Dnes, keď chceme vedieť, ako na tom sme, otvoríme si bankovú aplikáciu. Naši predkovia to mali o niečo dobrodružnejšie. Gazda vzal do hrsti uvarený hrach a hodil ho na stenu.

Koľko zrniek sa prilepilo, toľko kôp žita či ovsa malo byť na budúci rok. Úsmevné? Možno. Ale pre rodinu, ktorej prežitie záviselo od úrody, to bola otázka života a smrti.

A ak si chcela vedieť, či bude v júli pršať, nepotrebovala si predpoveď z internetu. Stačilo dvanásť posolených cibuľových lupeňov. Každý predstavoval jeden mesiac. Podľa toho, ako zvlhli, sa predpovedalo počasie. Žiadna technika, len čistá vynaliezavosť.

Láska a strach pod slamenou strechou

Ak si dnes slobodná a premýšľaš, čo znamenala tá posledná správa od neho, dievčatá v minulosti mali iné metódy. Vybehli von a zatriasli slamenou strechou. Ak vypadlo pšeničné zrno, manžel mal byť bohatý. Ak ovsené, nuž, láska musela hory prenášať, pretože peňazí veľa nemal.

Vianoce však mali aj svoju temnejšiu stránku. Keď sa rozkrojilo jablko alebo lúskal orech, všetci tajili dych. Zdravé jadro znamenalo zdravie. No a plameň sviečky, ktorý sa nakláňal k niektoreemu z členov rodiny, predpovedal podľa povier odchod.

Dnes sa snažíme na smutné veci počas sviatkov nemyslieť. Naši predkovia sa im prostredníctvom rituálov snažili porozumieť a prijať ich.

zdroj: Pexels/Galina Kolonitskaia

Hostia, ktorých nikto nevidel

To najdojímavejšie sa však dialo priamo pri stole. Ľudia verili, že počas tejto noci prichádzajú duše zosnulých. Na Pohroní pre nich piekli špeciálne koláče, takzvané „duše“, a na stole sa vždy nechával kúsok chleba či omrvinky. Nemôžeš objať niekoho, kto ti chýba, ale necháš pre neho na stole prestreté. Je to prejav lásky, ktorý nepotrebuje žiadne slová.

zdroj: Pexels/Melike B

Dar, ktorý nestojí nič

A darčeky? Tie by si pod stromčekom hľadala márne. Darom bol vinš, pieseň alebo jednoduchá výslužka. Skutočným darom bolo, že rodina bola spolu, v zdraví a bezpečí.

Možno už nikdy nebudeš hádzať hrach na stenu ani zisťovať budúcnosť z cibule. A možno je to tak dobre. No keď si tento rok sadneš k štedrovečernému stolu, skús si spomenúť aj na tých, ktorí pri ňom kedysi sedávali.

Niektoré tradície totiž nezanikajú preto, že boli nezmyselné. Zanikajú preto, že sme zabudli, čo pre ľudí znamenali.

Zdroj: Etnologička Viera Feglová