Inšpirované podľa skutočnej udalosti.
Nahnevaným krokom som utekala jednou z dobre známych ulíc chladu a tmy. Vo vzduchu bolo miestami cítiť preplnené odpadkové koše, či nepríjemný zápach alkoholu a cigariet, na ktorý som si však v dôsledku každodenného kontaktu celkom zvykla. Na prvý pohľad sa zdalo, že sa nič nezmenilo. Bežný deň, ktorý sa neustále v kolobehu môjho vysokoškolského života opakoval, a vo svojom vnútri som i tentoraz, hoci len na chvíľu, cítila vyčerpanosť a znudenie. Za iných okolností by to bol deň, ako každý iný, no nebol.
Ešte vždy mi liezol mráz po chrbte a moje zelenkavé oči boli mokré od sĺz. Ani pravidelné klopkanie topánok s ihlicovým opätkom neprehlušilo hlas, ktorý som počula kdekoľvek som sa pozrela. Rozum mi radil, aby som sa na to celé vykašľala, nemalo to zmysel. No nech som sa snažila akokoľvek, zakaždým sa mi pred očami zjavila jej tvár a počula slová, ktorými sa mi prihovárala. Pre takých, aká si ty, tu nie je miesto, vypadni! Rozplakala som sa ešte viac, potiahla nosom a bradu zvinula do teplého šálu, ktorý som si len nedávno kúpila v nákupnom centre. Bola to vskutku výhodná investícia. Dlho som po takom túžila a ako bonus, bol v zľave. Pri rannom chystní sa som dúfala, že mi prinesie šťastie. Bohužiaľ, nestalo sa tak.
Naposledy som odbočila uličkou po mojej pravici a pokračovala dôverne známou cestičkou, ktorá viedla cez ledva badateľný prechod pre chodcov, a pokračovala chodníkom vedúcim domov. Na jediné miesto, kam som v tej chvíli chcela dostať, a tešila som sa naň viac, než kedykoľvek predtým. Po odomknutí vchodových dvier a prekonaní niekoľko schodov som sa dostala na miesto určenia. Pomaly som si vyzula obe topánky, šál s kabátom si odložila na vešiak a slimačím krokom sa dostavila do spálne . „Na dnes fakt stačilo!“ dodala som než som hlavou narazila o matrac s nohami trčiacimi mimo postele.
