Tento príbeh je čistým výplodom mojej fantázie a nie je z reálneho života. Musím ťa ale varovať, že akákoľvek podobnosť, ak sa v niečom skutočne nájdeš, je mojim zámerom.
Ha-ha. Smejem sa. Mám rada zvraty. Dejové línie, ktoré sa všakovako pretínajú, stretávajú a rozchádzajú. Ale skutočná pointa je niekde za závesom. A čitateľovi všetko dôjde, až na konci.
Spomienky
Prechádzam sa. Mám rada prechádzky, slúchadlá v ušiach, v ktorých znejú piesne, ktoré dokonale vystihujú môj život a pocity z neho. Niekedy spadnem do svojho vnútra tak hlboko, že zabudnem na prítomnosť a plne sa oddám svojim myšlienkam, predstavám a pocitom. Vyčistím si tak hlavu, porozmýšľam nad vecami, o ktorých v bežnom živote nemám čas myslieť.
Pri týchto prechádzkach často navštevujem miesta. Staré miesta. Miesta, ktoré sú nabité energiou, minulosťou a pestrými spomienkami. Rada sa vraciam na miesta, ktoré pre mňa znamenajú veľa. Vietor mi jemne šteklí tvár, vlasy mi sfúknu cez líca, nos a oči. Pozerám na toto miesto. Teraz je to iba miesto. Sadnem si na najbližšiu lavičku a spomínam.
Bola som tu s mnoho ľuďmi. S ľuďmi, ktorí už nie sú v mojom živote. Starí priatelia. Každý z nich ma naučil veľmi veľa. A aj keď nie sú prítomní v mojom terajšom živote, sú prítomní v miestach mojej duše, odkiaľ už nikdy nezmiznú. Kiežby som im mohla povedať, že som na nich nezabudla, že si čas od času na nich takto spomeniem a ďakujem za to, že som s nimi mohla ísť aspoň dočasne po ceste životom.
Príležitosť
Ponorená do seba samej, pozerám na okolitú prírodu, oblohu, textúru okolia. Zrazu ma avšak niečo vyruší. Kroky. Nič zvláštne, som predsa na verejnom mieste, kde môže ísť každý. Nejak som sa tým nedala vyrušiť a nespúšťala som pohľad na svet pred svojimi očami.
„Ahoj, si to ty?“ prehovorí na mňa mužský hlas. Známy hlas? Ó, áno. Zrazu stuhnem. Na toto som nebola reálne pripravená. Ale i tak som sa odhodlala na odpoveď.
„Ahoj, čááu, teba som pekne dlho nevidela. Za celé tie roky som ťa nestretla ani raz, na to v akom malom meste žijeme a teraz si zrazu tu,“ prekvapene vyhlásim a cítim sa, akoby som predniesla veľmi dôležitú vetu. Bola som strapatá, vietor mi úplne rozcuchal vlasy. Bola som neupravená, s prirodzeným unaveným výrazom v tvári, ale napriek tomu som sa usmievala, no vnútri som bola akási neistá. Premýšľala som o tom, ako povedať určitým ľuďom, že mi na nich stále záleží a teraz tu jeden stojí priamo predo mnou, usmieva sa a čaká, čo mu dám príležitosť na odozvu.
Žijeme len raz. Vesmír to zariadil takto, tak šup von s pravdou.
