Pokusy stať sa lepším človekom si vyžiadajú aj možné obete

Nikdy som nebola zástancom samoty na príliš dlhé obdobie. Niekto tvrdí, že je to dobré preto, aby si si zrovnala myšlienky, no na druhú stranu ak to preženiem s tým drahocenným časom pre seba začínam rozoberať situácie, ktoré sú na tom dobre tam, kde sa momentálne nachádzajú.
Neviem čím sú nočné hodiny také špeciálne, avšak, je vidieť akí sú ľudia zraniteľnejší, otvorenejší. Pokiaľ si s niekym sadneš v neskorších hodinách čo i len von na lavičku, je oveľa pravdepodobnejšie, že ti toho o sebe povie omnoho viac ako by si čakala. 

zdroj: unsplash.com

Funguje to aj keď je človek sám. Len on a jeho myšlienky, ktoré voľne prúdia vzduchom. Občas sa mi stane, že si v noci sadnem na terasu a doslova si užívam ticho, do ktorého sa celý priestor obalí. Žiadny ruch, žiadne starosti i keď len na okamih. Vtedy sa stáva, že si trošku podrobnejšie vezmem svoje myšlienky, idem krôčik po krôčiku a analyzujem ich. Urobím si fiktívny zoznam udalostí, situácii, ľudí, ktorých som spoznala a zároveň ich v hlave člením do skupín. Tí, čo mi priniesli aspoň maličký kúsoček pozitívnych spomienok a tí, ktorí mojim životom doslova len preleteli. Ja viem, že každý človek sa v našich životoch objaví z nejakého špecifického dôvodu a majú nás niečo naučiť ale úprimne, už mám po krk tých, ktorí môj život používajú ako kruhový objazd. Buď len prejdú alebo sa potrebujú otočiť.

zdroj: unsplash.com

Čo robíme zle? V prvom rade sme sa určitým spôsobom stali chladnejšími verziami nás samotných. Podaktoré momenty si z nás vezmú väčší kus než sme ochotní uznať. Používame štíty. Povieme si, že to nepotrebujeme. Nepotrebujeme vzťah, čo je síce pravda, ale často od seba odháňame aj tých, ktorí od nás nechcú nič vziať, len tu pre nás chcú proste byť. Robím to tiež. Hovorí sa, že sa nespáliš dvakrát na tom istom ohni. Rovnako som však ten typ, ktorý nedáva druhé šance. Dám ich tak osem až desať kým si uvedomím, že som prakticky úplný idiot a tak či tak jediný kto ostane mávať z brehu „sklamaných“ som opäť prekvapivo ja. Milujem kolotoče ale tento konkrétny s názvom Život mi začína postupne vytvárať averziu na každú vec, ktorá sa nekontrolovateľne krúti.

Nachádzam sa v bode kedy naozaj neviem čo je výhodnejšie. Ak je niečo čím som si na sto percent istá, je to práve skutočnosť, že sa diametrálne odlišujem od človeka, ktorým som bola zopár rokov dozadu. Áno, ľudia dospievajú, formujú svoju osobnosť ale základ by mal ostať. Základy, na ktorých sa stavia. Bez nich sa všetko zosype ako pieskový zámok. A to je presný opis môjho života. Život v pieskovom zámku.

Vlastná lojalita ma zničila a kompletne rozbúrala moje základy. Nemám na čom stavať. Je mi ľúto ak mi moji najbližší povedia, že ma nespoznávajú. Akoby som to nebola ja. Prepáčte mi. Verte, nie je to zámer. Na svoju obhajobu však musím podotknúť, že je rovnako „nezdravé“ ostať v tom istom bode a zatvrdnúť. Je nutné posunúť sa o level vyššie. A to som urobila. Nemám síce stanovené mantinely a oporné body ale pracujem na tom. Je to proces, ktorý či chcem alebo nie trvá o niečo dlhšie ako by hocikto z vás čakal. Všímam si, že ten betónový múr, ktorý som za posledné mesiace vytiahla do nadľudských výšok, pomaly ale isto búram. Nejde to však naraz. Stále som opatrná a možno až príliš, ale sľúbila som si, že už nikdy nevystavím samú seba možnosti zraniť sa. Ak to znamená, že doslova ujdem od príležitosti alebo od niekoho s kým sa cítim šťastná len na úkor toho aby som si neublížila, urobím to. Je to však len krátkodobé riešenie kým neprídem na niečo lepšie.

Týmto všetkým chcem povedať, že sme ľudia a urobíme v živote ešte mnoho chýb a nepochybne ublížime iným okolo seba, áno aj tým, ktorým by sme ublížili neradi. Žiaľ, pokusy byť lepším človekom si vyžiadajú aj možné obete. Nevyhneme sa tomu. Môžeme však vziať život, tak isto ako zodpovednosť za seba a svoje skutky do vlastných rúk a dať zbohom svojim pieskovým zámkom. Vymeniť ich za pevnejšie. Pohodlné a jemné aby zniesli vánok, no zároveň pevné a stabilné aby prekonali aj tú najsilnejšiu búrku.