Občas ťa ráno zahliadnem v dave študentov ako všetci vychádzate z internátu. Automaticky si stiahnem vlasy do gumičky, aby si ma náhodou nespoznal. Prečo sa vlastne skrývam? V tomto v podstate malom meste. Skrývam sa pred tebou, či pred bolesťou, ktorú sme si po nádhernom vzťahu spôsobili?
Vraví sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. My sme do nej doslova skákali. Niekoľkokrát. Pravda je taká, že pokiaľ vám bude na človeku záležať, skočíte do nej toľkokrát, až kým sa buď neutopíte alebo, kým vás tá ľadová voda nepreberie a neosvieži natoľko, až uvidíte, že nemá zmysel stále skúšať ísť do vzťahu s človekom, s ktorým ste sa už predtým rozišli. Niečo tam zjavne neklapalo. Už to je znak, že nebolo všetko tak, ako by malo, niečo to zjavne znamenalo, minimálne varovanie. No sme len ľudia, čo sa ľúbili a akosi sa zabúdali pozerať na možné bolestivé následky. Tieto následky nechcem nazvať chybami. Sú to skúsenosti. Obaja sme sa veľa naučili.
Pri myšlienkach na teba sa mi však vybavujú zväčša len pekné a úsmevné spomienky na naše spoločné bláznivé chvíle. Ten čas nám dal množstvo spomienok, zážitky a skúsenosti, zároveň nás skúšal a odhalil charakter oboch v situáciách, ktoré sme nečakali. Istým spôsobom sme si na seba za ten čas už aj zvykli. Najradšej som mala, keď sme ležali na jednej posteli a počúvali alebo spievali našu pesničku. Chvíľky boli vždy dobre okorenené. Bol si dobrým poslucháčom a keď si mi nevedel poradiť, vzal si moju ťažkú hlavu do dlaní a snažil sa donútiť lícne svalstvo vytvoriť úsmev. Síce nie som veľký romantik, tieto veci sa mi však páčili. Bavilo ťa doberať si ma, podávať ruky keď som zase zakopla a zaryla nosom do cesty, kŕmiť ma jedlom, štekliť, ťahať za vlasy, objímať sa a spoločne sa rozprávať, mlčať aj smiať.
