
Milovať a byť milovaný je tá najkrajšia a zároveň najsilnejšia vec v živote. Neviem presne popísať, čo láska znamená. Je to niečo nepochopiteľné. Niečo tak silné, že sa to vymyká ľudskej schopnosti porozumieť.
Pod slovom láska si predstavujem dať druhému samého seba.
Veríš mu, že ti neublíži a ak aj áno, tak milovať aj cez to všetko. Je to o tom, že chceš vidieť toho druhého stále šťastného. Šťastného vedľa teba a pritom vedieť, že dôvodom jeho šťastia si ty. Nechceš ho vidieť trápiť sa, pretože ťa to bolí taktiež priveľmi. Každý jeden pohľad na stratenú dušu bolí a každým jedným bodnutím stále viac a viac. Cítiš to stále hlbšie a nevládzeš sa na to len pozerať. Uchopíš to a pokúsiš sa zmeniť tie slzy v silu. Jeho rany, ktoré boli otvorené a krvavé dáš do poriadku, aj keby to malo ublížiť tebe. Jazva tam ostane, no pri pohľade na ňu, ti dá všetko zmysel. O tom je láska. O skutkoch, nie len o slovách.
Uvedomila som si, že nikdy nebudem mať lásku, po ktorej som kedysi túžila a ako malá ju opisovala vo svojom denníčku. Uvedomujem si, že moja láska bude úplne iná. Spontánna, odlišná a jedinečná. Nedokonalá. Neporovnateľná s ostatnými, pretože iba mojimi očami ju budem vidieť tak, ako nikto iný.

Keď sa ťa opýta, prečo ho ľúbiš, tak nebudeš vedieť odpovedať. Iba sa naňho pozrieš, ako na nikoho iného a objímeš ho tak silno, že vtedy všetko pochopí a žiadne slová to nebudú vedieť popísať tak dobre ako toto. Je to keď tomu druhému ukážeš, aký je dôležitý a jedinečný. V tvojich očiach dokonalý, aj keď má od dokonalosti možno ďaleko.
Láska je obeta.












