Je ťažké, stáť niekedy oboma nohami pevne na zemi. Usmievať sa na seba do zrkadla a na všetkých okolo. Byť spokojný a vnímať maličkosti, ktoré rozjasňujú naše srdcia. Je namáhavé a vyčerpávajúce vravieť, že sme v poriadku, keď to tak nie je. Stojíme na jednom mieste a nevieme sa pohnúť. Nevieme, kam sa máme pohnúť. Nakoniec kráčame a máme pocit, že stále dokola. Myslíme si, že sa nedokážeme pohnúť z miesta a to nás núti pochybovať ešte viac. Pochybovať o sebe, svojom živote, svojich snoch a túžbach. ,,Nemám na to, nedokážem to, som slabý….“.
Skutočne? Skutočne si myslíš, že na to nemáš? Že veci, ktoré ti boli v živote dané, s ktorými sa stretávaš deň, čo deň a nechceš ich prijať, pretože sa bojíš ako dopadnú? Bojíš sa ich prijať, pretože nevieš, čo máš od nich čakať? Máš strach sa im postaviť zoči-voči a bojovať s nimi. Tu a teraz. So všetkým, čo máš…
Nedovoľ strachu, aby ťa zmiatol. Nedovoľ mu, aby ti prekážal na ceste za tvojimi snami. Prekážky sú v poriadku. Robia nás silnejšími, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Sú tým, čo nás donúti na chvíľu zastaviť a popremýšľať. Nielen sa bezhlavo vrhať z múra a bezhlavo odchádzať od nedokončeného. Vždy dokonči, čo si začal. Vždy. Sústreď sa, neodbočuj, ale choď priamo. Aj, keď by tá cesta mala byť zložitejšia od ostatných.
Že na tej ceste zlyháš? Že sa ti nepodarí hneď v prvý deň, čo si si zaumienil? Vysmiali ťa? Máš chuť toho všetkého nechať? Prečo, pretože to nešlo podľa plánov? Podľa nejakých pravidiel alebo zásad?
Dostaň Odzadu do svojich Google odporúčaní
Odzadu, odkaz sa otvorí v novom okne
Odporúčané články
Posledné kúsky citu k tebe
