Pocit viny, strach z konfliktu aj slabé hranice: Čo zanechá narcistický rodič?

Narcizmus sa dnes používa ako označenie pre množstvo nepríjemného správania. Nie každý sebecký, dominantný alebo manipulatívny človek však má narcistickú poruchu osobnosti.

Oveľa dôležitejšie než samotná nálepka môže byť otázka, čo dlhodobé vyrastanie pri človeku s výraznými narcistickými črtami robí s dieťaťom.

Dieťa sa totiž v takomto prostredí môže veľmi skoro naučiť prispôsobovať náladám druhých, potláčať vlastné potreby a neustále sledovať, čo sa okolo neho deje. A tieto vzorce si môže odniesť až do dospelosti.

Človek nemusí celý život zostať figúrkou v hre, do ktorej ho postavili ešte ako dieťa.

Keď sa dieťa učí sledovať náladu dospelého

Dieťa potrebuje pocit bezpečia. Potrebuje vedieť, že môže prejaviť názor, emóciu alebo nesúhlas bez toho, aby tým ohrozilo vzťah s rodičom.

V rodine, kde nálada jedného človeka ovplyvňuje všetkých ostatných, sa však dieťa začne prirodzene prispôsobovať. Sleduje tón hlasu, výraz tváre, ticho, reakcie a atmosféru v miestnosti.

Premýšľa:

„Čo môžem povedať?“

„Čomu sa mám radšej vyhnúť?“

„Čo mám urobiť, aby bol pokoj?“

Takto sa môže vytvoriť hypervigilancia, teda zvýšená ostražitosť voči možnému konfliktu alebo zmene nálady. V dospelosti sa potom môže prejaviť silnou citlivosťou na emócie druhých, neustálym analyzovaním situácií alebo obavou, či človek neurobil niečo zle.

Keď môžeš rozhodovať, ale iba „správne“

V narcisticky nastavenej rodinnej dynamike môže dieťa na prvý pohľad dostávať možnosť rozhodovať sa. Problém nastáva vtedy, keď jeho rozhodnutie nezodpovedá očakávaniu rodiča alebo inej dominantnej osoby.

Nasleduje presviedčanie, kritika, argumentovanie, výčitky alebo tlak. Dieťa sa tak postupne učí, že síce môže mať vlastný názor, ale za jeho presadenie môže zaplatiť konfliktom alebo odmietnutím.

Namiesto myšlienky „mám právo rozhodnúť sa“ sa môže naučiť: „Asi som sa rozhodla zle.“ Výsledkom môže byť pochybovanie o vlastnom úsudku a potreba neustáleho uisťovania sa.

Keď sa človek naučí potláčať vlastné potreby

Dieťa sa v takomto prostredí neučí iba to, ako sa má správať. Učí sa tiež, ktoré emócie sú bezpečné. Hnev môže byť vnímaný ako neposlušnosť. Nesúhlas ako neúcta. Samostatnosť ako vzdor. Nastavenie hraníc ako útok.

Dieťa preto začne svoje správanie prispôsobovať tomu, čo udrží pokoj a prijatie. Postupne môže strácať kontakt s tým, čo samo potrebuje alebo chce. V dospelosti potom môže byť jednoduchá otázka „Čo chceš ty?“ prekvapivo náročná.

Pretože človek sa celé roky učil odpovedať skôr na otázku: „Čo odo mňa očakávajú ostatní?“

Ako môže vyrastanie s narcistickým rodičom ovplyvniť dospelosť

Dlhodobé prispôsobovanie sa môže postupne vytvoriť vzorce, ktoré pretrvávajú aj neskôr. Človek môže mať problém nastavovať hranice, môže sa báť konfliktov alebo cítiť vinu vždy, keď niekomu povie nie.

zdroj: Unsplash/Caleb Woods

Často sa objavuje:

• potreba zavďačiť sa
• strach z odmietnutia alebo konfliktu
• pochybovanie o vlastných rozhodnutiach
• silná potreba uisťovania
• potláčanie vlastných emócií
• problém povedať nie
• pocit zodpovednosti za náladu druhých
• zvýšená citlivosť na kritiku

Človek pritom môže byť veľmi empatický a citlivý voči druhým. Problém nastáva, keď túto pozornosť nedokáže obrátiť aj smerom k sebe.

Keď tlak pokračuje aj po odchode z rodiny

Odísť z nezdravej rodinnej dynamiky ešte nemusí znamenať, že jej psychologický vplyv okamžite skončí. Tlak môže pokračovať prostredníctvom pocitu viny, očakávaní rodiny alebo ďalších ľudí.

Objavujú sa vety ako:

„Veď je to stále rodina.“

„Mal/a by si sa ozvať.“

„Takto sa predsa dobrá dcéra alebo syn nespráva.“

Človek môže byť fyzicky ďaleko, ale vo svojom rozhodovaní stále fungovať podľa starých pravidiel. Preto uzdravovanie často neznamená iba obmedzenie kontaktu s konkrétnym človekom. Znamená aj postupné opúšťanie vnútorného presvedčenia, že pokoj, spokojnosť a emócie ostatných sú našou zodpovednosťou.

Nie každý náročný rodič je narcista

Pri tejto téme je dôležité používať slovo narcizmus opatrne. Nie každý sebecký človek je narcista. Nie každý konflikt je manipulácia a nie každý komplikovaný rodič má narcistickú poruchu osobnosti. Diagnózu môže stanoviť iba kvalifikovaný odborník.

To však neznamená, že treba zľahčovať dôsledky dlhodobého kontrolujúceho, manipulatívneho alebo emocionálne nepredvídateľného správania. Pre človeka, ktorý v takomto prostredí vyrastal, nemusí byť najdôležitejšie pomenovať diagnózu druhého človeka.

Dôležitejšie môže byť pochopiť, aké vzorce si z tohto prostredia odniesol do vlastného života.

Ako sa postupne vrátiť k sebe

Jedným z dôležitých krokov môže byť začať si všímať vlastné potreby, emócie a hranice. Nie čo chcú ostatní, či ako zabránime konfliktu. Nie čo musíme urobiť, aby boli všetci spokojní.

Ale čo skutočne cítime a potrebujeme my. Pomôcť môže postupné učenie sa zdravých hraníc, práca s pocitom viny, rozpoznávanie vlastných emócií a budovanie dôvery vo vlastné rozhodnutia.

Ak sú tieto vzorce veľmi silné alebo spôsobujú úzkosť, dlhodobé napätie či problémy vo vzťahoch, vhodnou podporou môže byť aj psychoterapia.

Vnímanie seba

Vyrastanie s narcistickým rodičom alebo človekom s výraznými narcistickými črtami môže ovplyvniť spôsob, akým dieťa neskôr vníma seba, vzťahy aj vlastné hranice.

Dieťa sa môže naučiť výborne čítať druhých, predvídať ich reakcie a prispôsobovať sa atmosfére. V dospelosti však prichádza ďalšia úloha. Naučiť sa počúvať aj seba. Pretože vlastný život nemusí zostať rodinnou šachovnicou.