Milovala som ho, no postupne som strácala samu seba: Odišla som do neznáma

Ani neviem, kde sa môj príbeh lásky začal. Možno pri malom dievčatku ležiacom v parku, v mokrej, orosenej tráve, ktoré hľadelo do neba a predstavovalo si, že raz bude všetko dobré. Že raz bude mať domov, do ktorého sa nebude báť vrátiť.

Vysnívalo si rodinu, pokoj a človeka, vedľa ktorého nebude musieť žiť v strachu. Život plný farieb, snov a maličkostí, z ktorých sa bude môcť tešiť. A potom som vyrástla a myslela som si, že som našla lásku. Že som našla tú pravú lásku. 

Vstúpila som do dlhoročného vzťahu. Mali sme spoločný byt, plány a predstavu budúcnosti. Bol vedľa mňa dobrý človek. Milovala som ho tak, ako som vtedy milovať vedela. Lenže lásku si možno ľahko pomýliť s niečím iným, ak ste ju nikdy poriadne nepoznali. 

Keď sa pomaly začneš strácať

Začnete sa pomaly prispôsobovať. Najskôr v maličkostiach. Ustúpite tu, potlačíte kúsok seba tam a robíte to tak pomaly, že si nevšimnete, ako sa strácate. Až zrazu neviete, čo vlastne cítite.

Viete iba, že takto už ďalej nemôžete, pretože ak zostanete, jedného dňa zo seba nenájdete nič.

Mala si niekedy vo vzťahu pocit, že strácaš samu seba?

Áno, veľmi výrazne

Občas som to tak cítila

Nie, nikdy

Uvedomila som si to až po rozchode

Neviem to posúdiť

VýsledkyHlasuj

Rozprávala som. No nemala som pocit, že ma niekto počuje. Moje slová akoby sa vznášali priestorom a nedokázali zastihnúť adresáta. Cítila som sa sama, aj keď som sama nebola. Necítila som sa pochopená ani videná. A vo vnútri som sa rozpadala.

Prišiel niekto, kto ma naozaj počúval

A práve vtedy mi do života úplnou náhodou vstúpil niekto, koho som nečakala. Rozprávali sme sa o hudbe, živote, o hlúpostiach, o veciach, ktoré som možno ani sama nechcela vysloviť nahlas. A on počúval.

Pýtal sa. Zaujímal sa. Pamätal si. A niekde medzi týmito rozhovormi som sa začala znovu smiať a nachádzať kúsky seba, o ktorých som ani nevedela, že som ich stratila. Potom som sa jedného dňa pozrela do zrkadla a nespoznala som sa.

Hľadala som to malé dievčatko. Dievčatko plné fantázie, nádeje a snov, ktoré verilo, že raz bude šťastné, ľúbené a vytvorí si bezpečný domov. Namiesto neho na mňa hľadela žena, ktorá už nežila. Iba prežívala.

zdroj: Pexels/Anastasia Shuraeva

Musím odísť, hoci neviem kam

Zlomila som sa. Plakala som a premýšľala, kedy presne som a stratila. Prečo moje srdce kričí a prečo sa cítim, akoby bolo spútané ťažkými okovami niekde v studenej pivnici. A vtedy som pochopila, že musím odísť. Kvôli sebe.

Odišla som napriek tomu, že som prišla o svoju jedinú istotu. Nemala som miesto, o ktorom by som jednoducho mohla povedať: „Idem domov.“ Mala som iba pár črepín seba a odvahu vykročiť do neznáma.

A až niekde počas toho všetkého som pochopila ešte niečo. Do toho neznámeho som sa zamilovala. Absolútne. Nečakane. Do jeho maličkostí, nedokonalostí, našich rozhovorov a do pocitu, že pri niekom môžem byť sama sebou.

Prvýkrát som zistila, že láska môže mať aj inú príchuť. Myslela som si, že bude mojou spriaznenou dušou. Možno nebude a možno ňou nikdy nemal byť. Možno niektorí ľudia neprídu preto, aby zostali a možno iba otvoria okno v miestnosti, v ktorej sme už príliš dlho nevedeli dýchať. 

Dnes ešte neviem, s kým raz vytvorím domov, o ktorom snívalo to malé dievča v orosenej tráve. Viem však, že už nikdy nechcem milovať tak, že pri tom prestanem vnímať samu seba. Môj príbeh o láske sa ešte neskončil.

Možno ho práve píšem. A možno začal v deň, keď som po rokoch konečne našla cestu späť k sebe.