Kde mi môže byť lepšie? Existuje miesto, kde sa môžem cítiť viac ľúbená ako tu? Tak nebezpečne blízko pri ňom, hľadiac mu bezstarostne do jeho smaragdovo-modrých očí? Som šťastná bytosť. Počkať! Som úplne bez seba! Dýcham ešte? Bije moje srdce stále? Tráva, na ktorej ležím a na ktorej som sa zrejme práve spamätala z hypnózy, je tak príjemne hrejivá. Toto ročné obdobie milujem. Všetko naokolo je konečne znova oživené lúčmi nebeského telesa. Konečne znova. Neviem ale najviac pravdepodobné je, že mi to takmer tyrkysovo-žiarivé nebo nado mnou počarovalo. Inak si neviem vysvetliť, čo za krásnu ilúziu som prežila.
Keď hľadím na nebo, hlavne keď je tak nádherne neobvyklé ako teraz, zvyknem zabudnúť na všetky blbosti. Nič vtedy nie je nemožné. Príde mi to, ako keby som tu videla vyryté mená všetkých mojich priateľov a ja si uvedomím, že sú tak super, a že sú pre mňa vesmírom života. Cítim, že v mojom srdci sa niečo pohlo. Ako keby sa uvoľnil hormón, ktorý lieči zlomené srdcia. Úžasný pocit, najmä keď ti život začne dávať bolestivé pastačky do brucha.
