Už dávno som sa vzdala tej predstavy, že raz príde niekto do môjho života a zachráni ma od fádnej každodennosti života a vnesie mi do neho akúsi vzrušujúcu iskru. Som predsa vlastná hrdinka svojho príbehu. A nenechám nikoho, aby mi vyfúkol jedinú hlavnú rolu, na ktorej skutočne záleží.
Keď sa mi niečo nepodarí
Keď sa mi niečo nepodarí a veci sa zvrátia neprajným smerom, už viac nepociťujem sebaľútosť a nespravodlivosť. Už sa svojho odrazu v zrkadle nepýtam: „Prečo zase ja?“ Nie. Namiesto toho sa na seba zahľadím s bojovným pohľadom a položím si otázky: „Kvôli čomu sa stalo to, čo sa stalo? Akú lekciu mi dokáže ponúknuť táto skúsenosť? V čom ma to posilnilo a čo som sa z toho naučila?“
Keď mi zazvoní budík ráno o piatej, už viac nelamentujem nad skorým vstávaním. Namiesto toho pociťujem vďačnosť za nový deň, ktorým som bola obdarená. Vstanem z postele, nech je to akokoľvek ťažké a nepríjemné. A snažím sa odštartovať svoj deň čo najúčinnejšie, aby som z neho mohla vyťažiť maximum.
Keď niekto mešká na dohodnuté stretnutie alebo som odkázaná čakať na svoj ďalší spoj viac ako pol hodinu, už ma to neštve. Nerobí mi to žiaden problém. Pretože si užívam prítomný okamih. Vnímam všetky zvuky, dokonca aj hluk, vône, farby a tvary vôkol seba a úprimne sa teším z každej jednej maličkosti.
