Takto, pred osemnástimi rokmi sa Martinskou nemocnicou rozliehal plač malého novorodenca. Bolo to krásne hnedooké dievčatko. Myslím si, že aj keď bola na svete len pár sekúnd, vedela čo s ňou bude. Nebol to totiž obyčajný novorodenecký rev. Bolo v ňom počuť hlboký smútok. Smútok z toho, že nevidela tvár svojej mamy, žiadny dotyk tela o telo, nemohla sa prisať na bradavku. Jediné, čo poznala bol mamin hlas a láska, ktorú jej aj s ockom dávali celých deväť mesiacov.
Dievčatko bolo dané na adopciu. V dojčenskom ústave však nepobudla dlho. Už po dvoch týždňoch za ňou prišli dvaja krásni mladí ľudia. Celú prvú návštevu sa pozerala na dvere. Chcela ísť preč. Po pár dňoch ju tí dvaja prišli pozrieť znova a ona sa prvýkrát za celý svoj kratučký život usmiala. Na ňu. Na jej novú mamu. Sestričky v ústave onemeli od úžasu. Jej noví rodičia však boli v ten moment najšťastnejšími ľuďmi v celom vesmíre. A tak si ju po pár dňoch strávených na úradoch a kupovaním výbavičky zobrali domov.
Maličká rástla ako z vody. Svojich rodičov nadovšetko ľúbila. Jedného dňa šla po ulici spolu s mamkou a oproti nim prechádzala tehotná pani. Večer pred spaním sa dievčatko opýtalo maminky či aj ona mala také veľké bruško keď ju čakala. Maminka jej však s úsmevom na perách vysvetlila, že sa sa narodila inej maminke, ktorá si ju nemohla nechať. Sľúbila jej však, že ak kedykoľvek bude chcieť jej biologickú mamku vypátrať, spolu s ockom sú pripravení jej v tom pomôcť. A tak, jedného krásneho dňa, keď dovŕšilo dievčatko pätnásť rokov, rozhodla sa, že ich chce spoznať. Svoju biomamu a bioocka.
