Mávate niekedy nekontrolovateľný nával plaču? Keď pri činnosti, ktorá je pre vás bežná sa vám začnú kotúľať slzy po tvári? V poslednej dobe tento pocit zažívam dosť často a nejak neviem prísť na to, prečo. Tento rok som si povedala, že to chce zmenu. Zmenila som sa, ver mi. Neplačem kvôli tomu jednému chlapcovi v kúpeľni. Ja som síce hovorila, že bez neho to na internáte neprežijem, ale pozrime sa. Som tu, šťastnejšia ako predtým, niet sa čoho báť. Dievča dospelo z lásky k chlapcovi, ktorý ju len využil, no bohužiaľ nedospelo z lásky.
Ja nechcem vzťah. Hovorím ti to na rovinu. Nie som pripravená, ja to viem. Je tak tažké pochopiť, že chcem osobu, ktorá pri mne bude, keď príde nekontrolovateľný plač, kto ma objíme, keď si budem myslieť, že ten test z matematiky nenapíšem. Niekoho, kto pochopí moje problémy a bude tu pre mňa. Začala som uvažovať nad touto osobou, pretože chcem mať niekoho pri sebe. Všetci vyzerajú tak šťastne, s tými ľuďmi. Je tak ťažké mať pri sebe človeka, ktorý toto všetko pochopí? Niekedy mi to príde nefér. Ľudia ktorí, si ich nevážia ich majú a nezaslúžia si ich. Pýtam sa vždy, prečo nie ja ?
