Pred pár rokmi si si možno hovorila, že by si chcela byť niekto, kto v živote niečo dosiahne. Chcela si zmeniť svet. Bola si tak sebavedomá, cieľavedomá a pyšná sama na seba a na svoje výsledky. Pomaly, ako si bola staršia si videla, že to nie je také ľahké ako si myslelo tvoje mladšie ja.
Teraz trčíš niekde, kde ťa to nebaví a strácaš nádej v samú seba. Pred niekoľkými mesiacmi si sa ľuďom mohla chváliť, že si zmaturovala na výborné, že ťa prijali na školu vďaka stredoškolským výsledkom. Lenže čo z toho, keď sa teraz cítiš stratená ako ihla v kope sena? Čo z toho, keď teraz na tej tvojej škole, kde ťa zobrali bez prijímacích skúšok, trpíš a cítiš ako ti podvedomie kričí, že ty tu nemáš byť? Že toto nie je niečo, čo by si chcela robiť celý svoj život?
