Ako zastaviť overthinking? Psychologička radí techniku

Večer si chceš oddýchnuť, namiesto toho si v hlave prehrávaš jednu správu, rozhovor či pohľad. Kedy ide ešte o zdravú reflexiu a kedy už o overthinking? Ako na naše myšlienky vplývajú sociálne siete? Pozreli sme sa na štúdiu publikovanú v časopise Clinical Psychology in Europe, ktorá skúmala techniku „odkladanie obáv“.

Premýšľanie, analyzovanie a plánovanie sú prirodzené a dôležité procesy, preto samotné množstvo myšlienok ešte nemusí znamenať problém. Na otázky, kedy ide už naozaj o overthinking a ako sa s tým naučiť bojovať nám exkluzívne pre Odzadu.sk odpovedala psychologička Mgr. Ingrid Molnárová z online poradne MOJRA.sk.

„Z psychologického hľadiska je podstatné predovšetkým to, kam nás premýšľanie vedie a či prináša riešenie,“ vysvetľuje Mgr. Molnárová. Psychologička tiež hovorí o tom, že zdravé premýšľanie má smer: položíš si otázku, zvážiš možnosti a dospeješ k rozhodnutiu alebo konkrétnemu plánu.

Pri overthinkingu sa, naopak, vraciaš k rovnakým otázkam bez nových informácií a bez posunu. „Po rozhovore si môžeš povedať: ‚Tú vetu som mohla formulovať inak, nabudúce to skúsim otvorenejšie,‘“ odporúča odborníčka. Takáto reflexia priniesla záver.

Overthinking však pokračuje otázkami: Prečo som to povedala, čo si o mne teraz myslí a prečo mi ešte neodpísal? „Jedna neistota vytvára ďalšiu a človek sa dostáva do mentálnej slučky,“ opisuje.

V psychológii sa podľa nej stretávame najmä s rumináciou, čiže opakovaným zaoberaním sa negatívnymi udalosťami a emóciami, a s obavami orientovanými na budúcnosť. Tie často spoznáš podľa scenárov typu „čo ak“.

„Spoločným menovateľom býva snaha získať prostredníctvom premýšľania pocit kontroly nad neistotou,“ hovorí psychologička. Práve tu vzniká paradox: premýšľaš, aby si neistotu znížila, no ďalšou analýzou ju môžeš ešte zväčšiť.

zdroj: Pexels/Liza Summer

Ako na strach z odmietnutia, sklamania alebo straty?

Vo vzťahoch sa tento mechanizmus overthinkingu často spája so strachom z odmietnutia a sklamania. „Človek sa snaží dopredu predvídať správanie druhého, aby zabránil ublíženiu,“ vysvetľuje Mgr. Molnárová. Preto analyzuje tón správ, dĺžku odpovedí, zmenu správania aj čas, za ktorý partner odpísal.

V pozadí môže byť predchádzajúca zlá skúsenosť, nižšia dôvera, zvýšená potreba istoty alebo hypervigilancia, teda citlivosť na možné signály ohrozenia.

Na otázku, ako tomuto strachu nepodľahnúť, odborníčka upozorňuje na rozdiel medzi realitou a domnienkou. „Problém nastáva vtedy, keď mozog začne pracovať s domnienkou ako s faktom,“ hovorí.

zdroj: Pexels/Bastian Riccardi

Fakt môže byť, že partner odpísal stručne, zatiaľ čo interpretácia znie, že sa hnevá, stráca záujem alebo sa vzťah končí. „Emócia môže byť úplne autentická, ale vysvetlenie, ktoré jej naša myseľ priradila, nemusí byť pravdivé,“ vysvetľuje.

Cieľom podľa Mgr. Molnárovej nie je presvedčiť sa, že nám druhý človek nikdy neublíži. „Takú istotu v medziľudských vzťahoch jednoducho nemáme,“ pripomína. Psychologicky zdravšie je akceptovať, že nedokážeme kontrolovať všetky budúce udalosti ani správanie partnera.

Keď sa spustí mentálny scenár, môžeš si preto položiť dve otázky: Čo v tejto chvíli naozaj viem a čo si iba domýšľam?