Stojíš a dívaš sa na okoloidúcich ľudí. Vnímaš ich kroky, počuješ ich hlasy a cítiš každý závan vetra, keď vôkol teba prejde ďalší a ďalší. Máš chuť kričať, z plného hrdla, nahlas, najviac ako vládzeš. Plytko dýchaš, zatínaš päste a si pripravená vynadať prvému, ktorý sa na teba len krivo pozrie. Cítiš neustále narastajúci hnev, mračíš sa, krivíš úsmev do nepriateľského výrazu.
Máš pocit, že neznášaš celý svet a on nemá rád teba. Chceš, aby sa ostatní cítili rovnako ako ty.
Odmietaš komunikovať s priateľmi. Keď ste vonku, v spoločnosti, odmerane vychŕliš pár slov a ďalej je ti to úplne jedno. Nech si z toho každý vezme, čo chce, teba to nezaujíma. Cítiš sa zle, horšie ako zle, si naštvaná a chceš, aby to bolo vidieť.
zdroj: pexels.com
Chceš aby to bolo z teba cítiť. Pritom chcieť ani nemusíš, pretože je to dosť zjavné a energia razí z teba všade, kam prídeš, to mi ver. Ľudia to cítia, rovnako ako to v ten moment, cítiš ty. Nevieš sa toho zbaviť, a aj, keď je to niekedy zložité a neskôr to ľutuješ, si nakoniec rada, že si tým prešla. Emócie, zvlášť určené a precítené v istých momentoch sú lepšie ako tie, ktoré by si donekonečna potláčala, a nakoniec by vybuchli ako sopka. A ver mi, bolo by to mnohonásobne horšie, s väčšími dôsledkami, pretože vždy si to odnesú naši najbližší.
