Čo ma naučila rodina

Mama: „Na začiatok Ti chcem ako prvá zaželať veľa zdravia, šťastia a hlavne veľa lásky v Tvojom novom živote. Až raz budeš veľká a budeš si len tak listovať v tejto knižke, spomeň si na roky detstva ako na jedno najkrajšie obdobie svojho života. Spomeň si na všetko dobré, ale aj zlé, čo si s nami zažila a nezabudni prosím na to, že my dvaja sme a budeme tí prví v Tvojom živote, ktorí ťa majú najviac radi.“
Otec: „Najväčšie šťastie v živote muža je, mať takú krásnu dcéru ako si Ty!“

foto: tumblr

Takto začal môj život. Riadkami v knihe môjho detstva, ktorú si listujem dodnes. Kniha s potrhaným lemom a vyblednutou farbou, s odlepujúcimi sa fotografiami môjho detstva. No stále a navždy moja, popísaná riadkami rodičovskej lásky. Lebo nič nie je viac, lebo nič nie je cennejšie.

Otec, môj vzor, moja pýcha, môj hrdina. Vždy silný a pripravený pomôcť, s rukami od ťažkej práce, s očami anjela. Skromný a pokorný, vždy hovorieval – „Spoliehaj sa sama na seba, ver iba v samú seba a vo svoju silu. Nikto ti nepomôže tak, ako ty sama.“
Najprv to pre mňa bolo klišé. Nerozumela som mu, nechápala som, ako si človek môže poradiť aj bez ostatných. Časom som pochopila. Že aj ten najmilovanejší človek vo vašom živote vás môže kopnúť tak, že sa vám zrúti svet a vy ostanete sama. A ak sa s týmto zmierite, ak objavíte v sebe tú nekonečnú silu, dokážete veľké veci a budete na seba hrdá ako nikdy predtým.

Otec ma tiež naučil, že slová sú zbytočné. Stačilo sa pozrieť do jeho očí, tam bolo vždy všetko, čo som práve potrebovala. Keď som stála pred zrkadlom a nervózna sa pripravovala na rande, nepovedal, že som krásna, že mám pekne namaľovanú očnú linku. Postavil sa za mňa a v odraze zrkadla som videla jeho oči, ktoré to povedali zaňho. Keď som plakala kvôli mužom v mojom živote, nech to bolo akokoľvek zlé a nech ma akokoľvek bolelo srdce, nepovedal, že ho ide zabiť. Pozrel sa na mňa, v očiach mal dvojitú bolesť a ja som vedela, že som v bezpečí.
Naučil ma pokore, skromnosti, k jednoduchosti života a tiež, že pre jednu lásku slnko nesvieti, a že peniaze vždy boli, sú a budú.

Mama, moja priateľka, spriaznená duša, môj odraz, moja životná učiteľka. Silná navonok, krehká vo vnútri, vždy hovorievala – „Poď domov, Mišu, tu ti je najlepšie.“ A bolo. Vždy.
Čím viac som odchádzala, tým radšej som sa vracala. Čím dlhšie som bola preč, tým väčšmi mi chýbal domov, ktorý vytvorila.

Mama ma naučila, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Ďalšie klišé, myslela som si. Až pokiaľ pomaly nezamlel prvý mlyn. Alebo karma. Alebo ako chcete. Naučila ma, že každému sa všetko vráti, bez výnimky, bez ohľadu nato, akým spôsobom a v akom čase. Moja mama vždy vedela, čo povedať, vždy vedela, ako nás ochrániť či zachrániť. Naučila ma tiež, že bez práce nie sú koláče a že ak niečo chcem, najprv musím pre to niečo urobiť. Bez ohľadu na to, či to bola diskotéka, na ktorú som mohla ísť až vtedy, keď umyjem dlážku alebo ranné sobotné upratovanie, keď mi bolo zle po prebdenej noci.

Držala ma, keď som mala horúčku, aj keď som plakala kvôli životným zradám. Naučila ma, ako vytvoriť harmóniu v rodine, ako sa slušne správať k ľuďom, a tiež, ako správne poukladať poháre do umývačky riadu.

A JA IM ĎAKUJEM.

Výchova je základ, to hovorí každý. Otázkou je, či si to každý váži, ďakuje a opätuje. A aj keď rodičia sú taktiež len ľudia, ktorí robia chyby, treba si z nich vziať to najlepšie, čo nám vedeli ponúknuť. Všetko, čo bolo v ich silách, všetko, čo dokázali urobiť alebo ovplyvniť…

foto: tumblr