Čo ak sa zamyslím?

Len ležím. Hľadím do okna, za ktorým sneží a snažím sa pochopiť, čo sa deje.

Prečo nemôžme byť nevinní tak, ako tie vločky? Vyzerá to, akoby ich niekto z hora sypal. Padajú obrovskou rýchlosťou, teda aspoň v mojich očiach to tak vyzerá. A ten hustý sneh, čo sa snaží pôsobiť tak príjemne, spôsobuje chlad na koži, ale radosť z neho zahreje pri srdci.

Premýšľam…
Čas beží asi tak rýchlo, ako ubúda moja energia. Som unavená, no aj napriek tomu sa moje myšlienky množia. Geniálne, čo všetko dokáže telo cítiť a na čo všetko dokáže mozog myslieť! Predstavujem si veci, ktoré sa nikdy nestali. Zvláštne, že to ide. Vnútila som si pocit zimy a to len vďaka pohľadu na biely, ľahký sneh. Držím šálku čaju, ktorá bola ešte prednedávnom horúca. Už nehreje tak, ako predtým. Chcelo by to také objatie, až mi spôsobí teplo. Ohreje ma nie len druhé ľudské telo, ale aj pocit lásky na duši.

Zobraziť celú galériu (1)

zdroj: unsplash.com

Existuje dobrý a zlý život? Alebo je len dobrý a zlý človek? Čo ak je len šťastie alebo nešťastie? Ako to vlastne je? Môžme sa mať stále dobre? Máte odpovede? Poznáte ich? Alebo to nepozná nikto?

Pozorujem stromy v neďalekom parku, ktoré sa mi zdajú rozmazané vďaka množstvu vločiek. Pokrýva ich hrubá biela duchna tvorená snehom. Musia byť silné, aby tu váhu udržali. Niektoré miesta sú odhalené pouličným osvetlením. Jedna lampa bliká. Zakaždým, keď zasvieti ako keby niekto do nej kopol a začal z nej padať sneh.

Nikde, kde moje oči dovidia nie je ani nohy. Ľudia sú skrytý v teple domovov. Čo by ste urobili vy? Boli by ste tým jedinečným osamelým človekom, ktorý prechádza zasneženými ulicami celý premočený? Boli by teda v teple s priateľmi a rodinou? Alebo by ste boli ako ja? Sedeli za oknom a pozorovali, čo sa deje?

Moje viečka oťažievajú, myšlienky prchajú, predstavy tmavnú. A už sa mi nič nezdá také kúzelné.
Keby som bola sneh určite už spím!