Môj predposledný článok bol plný smútku, ale zároveň aj radosti. Áno, každému sa to stane v živote stane a bohužiaľ, nie len raz. Vieš, čo si uvedomujem posledné dni, moja drahá? Nemala som ani len čas na nejaký plač. Nemohla som si dovoliť ani len ochorieť, taký som mala plný program. Šialené však? Vyskúšala som, aké je to siahnuť si na dno svojich síl.
No úprimne? Som aj rada. Tým, že som nevedela, kde mi hlava stojí a čo skôr od „radosti“, nestihla som myslieť na to všetko zlé, a čo všetko pekné som ešte mohla so starkým zažiť. Nezrútila som sa po psychickej stránke a prijala som posledné udalosti s rozumom a pokorou, že všetko je tak, ako má byť. Nemysli si, že nie som smutná alebo mi to je jedno. Len som si uvedomila, že všetko má svoje dôvody, každá jedna udalosť v mojom živote.
Možno som počas tohto mesiaca išla na pokraj svojich síl a možno som si mala nájsť čas voľna len pre seba. Ale nevyšlo mi to. Nie som typ človeka, ktorý sedí doma a pozerá do stropu, veď by ma porazilo. A vieš, čo je na tom všetkom najlepšie?
