Hovorí sa, že až keď niekoho stratíš, až potom zistíš, koho si vlastne stratila. Zistíš, že ti v skutočnosti chýba. Ach, a ako veľmi. A najmä, keď ho stratíš vďaka sebe. Presne to ona urobila.
V ten osudový večer, keď sa prvýkrát spoznali, prvá myšlienka, ktorá ovládla jej myseľ vo chvíli, keď sa na neho pozrela bola, že on bude ten, s ktorým v ten večer skončí. Kto by ale povedal, že aj on bude chcieť skončiť práve s ňou. Avšak, vďaka svojej hrdosti sa k tomu nepriznala, a možno práve preto ho stratila.
Dôverovala mu, spoznávala ho a dovolila mu, aby aj on poznal ju. A to nedovolila každému. Pred chlapcami mala dvere do svojho srdca zatvorené. Zatvorila ich presne vtedy, keď sa kvôli jednému sklamala, no potom do jej života vbehol on. Lepší. Taký, ktorý ju mal rád a záležalo mu na nej. No ona mu v tomto neverila. Keď sa už raz porezala, nechcela to zopakovať a ešte v takom krátkom čase. Pomaly to upadalo. Upadala tá stena, ktorá ju chránila pred skutočnou možnosťou zaľúbenia sa. Či sa jej to páčilo? Samozrejme, že nie. Vyhýbala sa tomu všetkým, čím mohla. Nechcela. Alebo aj chcela, len sama nevedela, čo vlastne chce. Brala na vedomie len to, že je mladá a chce si užívať. Nehľadela pritom na ľudí, ktorých svojim konaním raní. Uvedomila si to, až príliš neskoro a napriek tomu, to zmeniť nechce.
