Vravievaš mi, že takú, ako som ja, si ešte nestretol. Že mne podobná neexistuje. Že som proste jediná „svojho druhu“. Trochu normálna. A trochu nie. Príliš dobrá pre tento svet a príliš zlá pre akýkoľvek iný. Trochu blázon, trochu vetroplach, no na druhej strane pokorná a príliš citlivá.
A vraj takú ma chceš. So všetkým tým, čo v sebe nosím. Celý ten balíček. Nechceš nič meniť. Chceš ma celú. S chybami. Bez chýb. Pre niekoho dokonalú, pre iného nemožnú. Raz s nohami v oblakoch, inokedy s hlavou na zemi. Ráno so svetom v rukách a večer s jeho ťažobou na pleciach.
A ty ma aj tak chceš.
Ale vieš čo?
Som náladová. Celý čas sa smejem, teším sa zo života a po chvíli mi niečo sadne na nos. Možno bez príčiny. Možno s ňou. Ale budem po tebe chmúriť a kričať. A potom ťa objímem. Taká som.
Ráno vstávam ududraná. Asi desať minút nehovorím s nikým. Musím totiž počúvať tie otravné hlasy v hlave. Cez noc sa ich v nej nazbieralo až príliš veľa. A preto chodím zamyslená a narážam do vecí. Niekedy aj preto, že mám jedno oko zavreté. Vieš, chcela by som spávať aspoň do dvanástej. Taká som.
Nikdy nemám dosť. Ničoho. Keď mi rozumieš. No najmä čokolády. Vyjedám ju aj počas diéty a hnevám sa, že priberám. A môžeš za to ty. Lebo ty si mi ju kúpil. Tak sa na to priprav. Lebo taká som.
Bývam aj panovačná. Chcem všetko a chcem to hneď. Niekedy bez kompromisov. Musí byť po mojom. Inak sa urazím a buchnem dvermi. Presne tými, ktorými po chvíli vyleziem späť a tvárim sa, že sa nič nestalo. Možno mám rozdvojenú osobnosť. A tak nezískaš jednu, ale rovno dve. Pretože tá druhá je mojou súčasťou. Proste taká som.
