Nemo postávam na vlakovej stanici a môj pohľad upúta malé blonďavé dievčatko v tmavohnedom kabáte, ktoré sa dožaduje pozornosti u svojej maminy tým, že jej pripomína, že ešte nenapísali list Ježiškovi. Týmto okamihom som si uvedomila, že tento rok Vianoce nezažijem tak ako za posledných 23 rokov. Po prvýkrát na Vianoce nie som doma, ale preč…je to pre mňa niečo nové až hlboko melancholické pretože táto časť roka je moja najobľúbenejšia! Ale akosi som ju úplne prehliadla a zrazu je tu koniec ďalšieho roka, ktorý mi len potvrdzuje, že čas sa s nikým nemazná, ale naopak je neúprosný a neustále plynie, bez prestávky!
Je to niečo ako 365 šancí – niečo so sebou a so svojím životom spraviť. Človek si povie rok je dlhá doba, ale keď sa hlbšie zamyslí vie, že je to len okamih, mrknutie oka tak ako aj celý život. Keď sme deti prajeme si byť dospelými, a keď dosiahneme konečne stav dospelosti ľutujeme to, že nie sme ešte deťmi alebo, že sme si detstvo neužili viac! Ani sa nenazdáme a ocitneme sa na prahu medzi životom a smrťou. Nechcem písať depresívne, ale realisticky a toto je realita! Nie je to ani optimizmus, ani pesimizmus len číri realizmus!
Keď sa ja osobne pozerám späť tak musím sa priznať, že rok 2017 bol plný emócií, hlbokých pádov a sklamaní, rozchodov, ale aj tých najlepších ciest, zoznámení, románov, okamihov, na ktoré by som najradšej nikdy nezabudla. Osobnostne som sa posunula asi najviac, dospela som v myslení, v pristupovaní k ľuďom, jednaní proste vo všetkom! V tomto roku vidím krásnu rovnováhu, nebol to rok, ktorý popisujem len čiernobielo alebo farebne! Či som stihla čo som naozaj chcela? No v podstate aj áno, ale v mojom liste predsavzatí, ktorý je imaginárny a žije len v mojej hlave by ste ťažko niečo našli. Pretože som objavila toľko nových vecí, ktoré presahujú môj zoznam v hlave až tak , že akosi stráca na svojej dôležitosti!
