Písanie pre mňa nikdy nebolo iba skladanie pekných viet. Niekedy je to práca, inokedy spôsob, ako si upratať myšlienky, a občas je to presne tá chvíľa, keď zo seba dostanem niečo, čo mi už príliš dlho behá hlavou. Možno to poznáš aj ty.
Niečo ťa nahnevá, niekto ti ublíži, zažiješ situáciu, ktorú stále dookola rozoberáš, a potom ju jedného dňa napíšeš. Zrazu sa na ňu pozeráš trochu inak. Práve preto mám z návratu Z-Blogu obrovskú radosť. Písanie ma totiž naučilo, že nie každú emóciu musíme okamžite vyriešiť.
Dostaň Odzadu do svojich Google odporúčaní
Odzadu, odkaz sa otvorí v novom okneNiekedy ju potrebujeme najskôr pomenovať. Keď svoje myšlienky vidíš čierne na bielom, dokážeš si všimnúť veci, ktoré sa ti dovtedy v hlave motali v jednom veľkom chaose. Zistíš, čo ťa naozaj bolelo, prečo ťa niečia veta tak zasiahla alebo čo by si dnes urobila úplne inak.
A niekedy si až pri poslednej vete uvedomíš, že odpoveď, ktorú si celé týždne hľadala u ostatných, si mala celý čas v sebe. Presne taký kedysi bol aj Z-Blog. Miesto, kde nemuseli hovoriť iba redaktorky. Písali ženy, ktoré mali jednoducho potrebu niečo povedať.
O čom môžeš písať?
O vzťahoch, mužoch, kamarátkach, rodine, sklamaniach, láske, rozhodnutiach aj veciach, ktoré by sme možno nahlas nepovedali nikomu. A teraz chceme tento priestor vrátiť späť. Nie ako dokonale uhladený priestor plný poučiek o tom, ako správne žiť.
Tých máme na internete už dostatok na tri ďalšie životy. Chceme čítať skutočné príbehy a skutočné pocity. Možno si práve na materskej a cítiš, že všetci okolo teba hovoria iba o tom, aké je materstvo nádherné, zatiaľ čo ty by si chcela konečne priznať aj to, aké vie byť náročné, osamelé alebo vyčerpávajúce.
















