Klameme. Robíme to všetci. Preháňame, podceňujeme, vysmievame sa, berieme ohľad na pocity iných. Ak je to pre nás výhodné, zabúdame. Máme tajomstvá, ospravedlňujeme sami pred sebou, že klameme, zrádzame. Rovnako ako väčšina ľudí, aj ja sa dopúšťam menších lží. Pravdaže klamem, no nikomu tým neubližujem. Alebo áno?
zdroj: pexels.com
Áno, ubližujem. Ublížila som toľkým ľuďom. Práve tým, ktorý si to nezaslúžili. Oni vo mňa verili a ja som ich zradila. Nechcela som ale práve oni boli tí na ktorých záležalo. Nechcela som o nich prísť. Príliš som sa bála, že si budú o mne myslieť niečo zlé, že už viac nebudú chcieť mať so mnou nič spoločné. Snažila som sa zakryť tú špinu vo mne, lebo som sa príliš bála, že ak im poviem pravdu ostanem sama.
Ale to všetko je minulosť. Dnes už je všetko inak. No žiaľ už nevládzem. Poučila som sa zo všetkých svojich klamstiev. Snažím sa vravieť pravdu. No stále mi nik neverí. Napriek všetkej pravde hádžu na moje slová špinu. V ich tvári čítam, že je neskoro. Nič a nik nezmení ich názor. Nemám im to za zlé. Možno som naozaj stratený prípad.
