„Vidíte, čo dokáže psychika?“

„Či už veríte, že niečo dokážete, alebo naopak veríte, že to nedokážete, v oboch prípadoch máte s najväčšou pravdepodobnosťou pravdu.“ Henry Ford

foto: elitedaily.com

Bolo to ešte na základnej škole. Zvykli sme na hodinách telesnej výchovy hrávať volejbal. Neboli sme obmedzované v tom, ako máme vytvárať svoje tímy. Samozrejme, že sme sa vždy tie, ktorým to najviac išlo dali dokopy. Okrem iného sme boli aj veľmi dobré kamarátky. Každá hra patrila nám. Víťazstvo za víťazstvom. Telesná za telesnou.

My sme išli do toho s tým, že určite vyhráme. Inú možnosť sme ani nepripúšťali. Občas sa pritrafila aj prehra, ale to bola skôr výnimka ako pravidlo. Ktorýkoľvek tím, ktorý vytvorili ostatné baby, nám jednoducho nestačil. Takto sme k tomu pristupovali všetky. Súperky sa na ihrisko postavili s pocitom, že je to pre nich jasná prehra. Potom nedávali do toho toľko úsilia. Zabudli, že prehráme až vtedy, keď prehru uznáme za definitívnu. Vzdávali to hneď na začiatku. Strácali vieru vo svoje vlastné schopnosti. Mysleli si, že sme neporaziteľné. Čo bola samozrejme hlúposť, ale oni v to verili. A nikto ich nepresviedčal o opaku.

Raz sa ale profesorka rozhodla zasiahnuť do nášho zloženia. Kázala mi hrať na druhej strane. Mala som byť proti svojim a s babami, ktoré to vzdali ešte skôr ako samotná hra začala. Musím povedať, že som súťaživý typ a nemala som v pláne to vzdávať. Spočiatku som bola nahnevaná, že ma oddelila od môjho tímu. No svoj štýl hry som im neprispôsobovala.

foto: elitedaily.com

Hra sa začala. Vyzeralo to dosť biedne. Baby sa báli lopty a ich výraz tváre ukazoval známky jasnej prehry. Rozhodla som sa ich podporovať. Vždy keď letela lopta, danej hráčke som kričala, nech ju jednoducho odrazí. Presviedčala som ju, že to nič nie je. Nech sa nebojí. V takomto duchu sa niesol celý priebeh hry. Chcela som, aby si začali veriť. Stále som im opakovala, že na to majú, nech sa neboja. Že aj keď prehráme, ale aspoň dáme do toho všetko. Súperky sa smiali. Áno, vtedy nimi jednoducho boli. Vraj na nich nemáme. Pocítila som, aké je to byť na strane tých „slabších“. Postupne sa to zlepšovalo. Darilo sa nám celkom slušne. Až tak, že sme vyrovnali skóre. Vtedy začali byť tie, ktoré boli považované za jasné víťazky nervózne, pretože to nečakali. Boli nezohrané, lebo ich to totálne rozhodilo. My sme však naďalej pokračovali vo svojej hre. Baby motivovalo, že sme ich dokázali dobehnúť s ich bodovým náskokom. Snažili sa ešte viac. Ich presvedčenie, že to môžeme vyhrať narastalo.  

Viete ako to skončilo? VYHRALI sme. Nechcem tým vôbec povedať, že je to moja zásluha. Vyťahovať sa alebo niečo podobné. Nie je to tak. Podstata je skrytá niekde úplne inde. Oni to dokázali samy. Ale až vtedy, keď uverili, že na to majú a strach z lopty je vlastne nezmysel. Bolo to iba v mysli. Potrebovali si iba začať veriť. Mali tie isté predpoklady ako baby oproti, len to nevedeli. Na konci hry profesorka povedala vetu: „Vidíte, čo dokáže psychika?“

Takže, nech sa už v živote púšťaš do čohokoľvek, musíš najskôr ty sám uveriť, že na to máš. Bola to iba hra, nič viac. Ale v živote to chodí rovnako. Nikdy by sme nemali strácať vieru v seba samého. Nedaj sa odradiť a pokračuj vo svojej ceste. Vždy keď niekto zlyhá, bude ti tvrdiť, že ty dopadneš rovnako. Môžeš sa potknúť. Hlavne to nevzdávaj hneď po prvom neúspechu.

foto: napoleonfour.com