Veronika Veverková – vôľa je vždy silnejšia ako percento talentu

Veronika Veverková – mladá študentka, dvojnásobná mamička a úspešná dirigentka z dedinky neďaleko Brezna nám prezradila, prečo sa rozhodla študovať dirigovanie, čo ju k tomu priviedlo a čo so svojím zborom plánuje v blízkej budúcnosti.

Je niečo, čo vo vašom živote ľutujete, alebo si naopak poviete, že všetko, čo sa deje, je len odrazom pestrosti a farebnosti života?

Myslím, že nie sú také závažné momenty, ktoré by som ľutovala. Asi je všetko tak, ako to má byť.

Dokázali by ste vybrať pesničku, ktorá popisuje váš život?

V každom období je to nejaká iná pieseň. Ale teraz si nespomeniem na nijakú konkrétnu.

Keby ste sa opäť mali rozhodnúť, čomu by ste sa v živote chceli venovať, rozhodli by ste sa pre to isté?

Áno, určite áno.

Foto: archív Veroniky Veverkovej ( ireport.cz)

Čo vás priviedlo k dirigovaniu? Prečo ste sa rozhodli pre štúdium dirigovania?

Pôvodne som študovala cirkevnú hudbu na konzervatóriu a vedela som, že organ asi nebudem študovať naplno, lebo ma viac baví práca s ľuďmi. Bavilo ma aj dirigovanie. Veľmi sa mi páči, keď znejú hlasy spolu, taktiež mám rada, keď sa viacerí ľudia zjednotia pre nejakú vec. Spojenie viacerých prvkov, takýchto mojich osobných, že mám rada ľudí, prácu s nimi, a zároveň aj takú tú hudobnú stránku, keď ľudia spolu na niečom pracujú a znie to pekne, tak to asi tak rozhodlo. Páčia sa mi aj školské zbory a orchestre. No a ešte pedagóg, ten ma tiež ovplyvnil.

Čo ste od toho očakávali?

Asi nič. Nemala som očakávania a teraz sa mi to plní na viac ako sto percent.

Titus Livius povedal: „Kto chce pochopiť hudbu, nepotrebuje ani tak sluch, ako srdce.“ Súhlasíte s týmto výrokom?

Áno, naplno.

Vo vašej rodnej obci ste dirigentkou úspešného dievčenského speváckeho zboru Cambiar la Música, s ktorým prezentujete Slovensko na medzinárodnej úrovni. Kedy nastal ten moment, že ste pocítili, že by ste chceli viesť nejaké hudobné teleso?

Kedysi, keď sme cvičievali ako mládež na sväté omše, tak sme nacvičili pár piesní na jednu omšu, potom na druhú, na tretiu. Ja som sa tým, že som asi mala najväčšie hudobné skúsenosti, stala akoby takou „hlavnou“, ktorá to tam dávala dokopy po hudobnej stránke, a tak som si postupom času uvedomila, že toto je vec, ktorá ma naozaj baví.

Foto: archív Veroniky Veverkovej – Zbor Cambiar la Música každoročne organizuje tematické plesy. Tentokrát to bolo v štýle Hippies.

Je to náročné?

Áno je. Gro náročnosti spočíva v práci s ľuďmi – vo vnímaní tých ľudí. Veľmi náročné pre mňa ako pre osobnosť, ktorá nie je až tak naplno sebavedomá, je vystúpiť pred tých ľudí, viesť ich a ukázať im moju predstavu.

Aká je úloha dirigenta v takomto telese?

Dirigent je v prvom rade zodpovedný za výkony zboru. Za to, ako ten zbor znie na koncertoch, čo spieva, ako sa prezentuje, aký je. V druhom rade si myslím, že dirigent vytvára tú atmošku na skúškach zboru alebo tmelí nejako to teleso. Sú rôzne druhy dirigentov. Zbormajstri, teda profíci, tí to majú ako zamestnanie. Potom sú tu takí, možno ako ja, ktorí to robia srdcom, lebo ich to baví, ťahajú tých ľudí a tak.

Myslíte si, že motivácia je v živote dôležitá?

Áno, určite áno.

Čo motivuje vás?

Pre mňa najmotivačnejšie čo je, tak je to, že ja mám veľmi osobný vzťah s Ježišom. Tiež mám takú nejakú životnú energiu, som pozitívna a viem sa rýchlo nadchnúť pre zaujímavé veci. Veľmi ma motivuje beh sveta okolo mňa, ľudia, vzťahy. Ak napríklad stretnem niekoho, kto je pre mňa inšpiráciou, že vidím na ňom, že ma nejakú dobrú vlastnosť, tak prečo to od neho neprebrať. Vždy sa od niekoho niečo naučím. Riadim sa aj tým, že ľudia, ktorí chcú, vždy dokážu viac ako tí, čo vedia. Tá vôľa je vždy silnejšia ako to percento talentu.

Je známe, že zbor Cambiar la música sa stal víťazom medzinárodných i slovenských súťaží. Aký to bol pocit, keď ste prvýkrát počuli, že ste sa stali víťazom Grand Prix?

Aký to bol pocit? Ja som to nepočula. Ja som videla, ako tam moje speváčky výskajú a kvičia. Ja som tam sedela a pozerám na Julku, ktorá sedela vedľa mňa, potom na dievčatá a zase na Julku. Ja mám také slovo, na ktoré nie som veľmi hrdá, ale mne, keď sa niečo takéto stane, tak si poviem, no do riti, to je ako možné. Väčšinou vtedy nemám emócie, lebo sa ocitnem v situácii, ktorú neočakávam. Výhru som si uvedomila, keď sme volali môjmu profesorovi. On bol rok predtým na tej istej súťaži a on to s jeho zborom nevyhral. My sme mu zavolali a dievčatá do telefónu zakričali, že sme vyhrali. Bol asi tridsať sekúnd ticho a potom sa opýtal: Vy ste vyhrali tú súťaž? Keď som o pár dní prišla do školy, tak som dostala takú nálepku: to je tá, ktorá vyhrala súťaž.

Na tejto istej súťaži ste vyhrali i ocenenie za najlepší dirigentský výkon. Čo to pre vás znamenalo?

Väčšinou pre mňa tie papiere nič neznamenajú. Na čo nikdy nezabudnem, je to, keď sa mi pri odovzdávaní ceny poklonil porotca z ľudovej kategórie. Po vyhlásení výsledkov za mnou prišiel a opýtal sa, či ešte študujem, kde študujem a ako je možné, že som taká dobrá a taká mladá. Vtedy má človek taký dobrý pocit, že tú odmakanú robotu si niekto všimne a ocení. Pre mňa je to také zadosťučinenie.

Foto: archív Veroniky Veverkovej. Spomínaná medzinárodná súťaž Praga Cantat 2014.

Podporuje nejako obec vaše aktivity?

Áno, dokonca veľmi. Tým, že starostka obce je veľmi pro-kultúrne založená, tak okrem nášho zboru podporuje aj iné zoskupenia v obci. Nám ako zboru najviac podpora ide cez finančné prostriedky, ale veľká podpora od nej je aj to, že ona si nikdy nenechá ujsť naše vystúpenie, či už je to v zahraničí alebo doma, takže od nej máme aj takú ľudskú podporu. Ale pamätám si ako celá dedina žila tým, keď sme išli na súťaž do Prahy. Posledné týždne sme veľa cvičili, každý nám držal palce. Podľa mňa aj dedina je hrdá na to, že nás tu má.

Minulú jeseň ste absolvovali turné so skupinou Korben Dallas. Ako ste sa dostali k takejto spolupráci?

Minulý rok v lete sme vystupovali na akcii Deň stromu, ktorá sa koná na Čiernom Balogu. Hneď po nás spievala kapela Korben Dallas. Chalani nevideli celé naše vystúpenie, ale druhý a tretí blok ich zaujal natoľko, že nás oslovili a chceli si vymeniť kontakt. Asi po týždni, dvoch mi napísali e-mail a neskôr ma pozvali na ich koncert. Ja som tam išla, a potom sme už iba vyjednávali podmienky spolupráce.

Foto: archív Korben Dallas. Fotka dievčat zo zákulisia.

Čo na to dievčatá? Ako vnímali zdieľanie jedného pódia s tak úspešnou kapelou?

Myslím si, že v prvom momente boli veľmi nadšené, lebo väčšina z nich Korben Dallas už poznala z rôznych koncertov a klubov. Pamätám si, že pre baby to boli „tí nedotknuteľní“ chlapi, a tým, že Jurko má takú obrovskú charizmu a má úžasný hlas, tak baby boli úplne nadšené. Prvý kontakt, ktorý sme s chalanmi mali, bola fotka, keď sa s nami odfotili na Čiernom Balogu. Čiže baby boli úplne nadšené, keď som im povedala, že sa mi chalani ozvali ohľadom spolupráce. A potom už, keď sme koncertovali, tak sme sa s nimi zblížili. Myslím, že sú to veľmi fajn ľudia, ja som od nich nikdy necítila nejakú nadradenosť, vždy nám ďakovali za koncerty, bolo to super.

Plánujete v budúcnosti niečo podobné?

Chalani chceli pokračovať v spolupráci aj na jar vo svojom jarnom turné, kde uvádzali nový album Stredovek. Vzhľadom na to, že my sme v zbore mali na jeseň veľa aktivít, tak sme v zimných mesiacoch január – február vyhlásili pauzu. Moje cambiarovské konto bolo vypnuté, neodpovedala som na správy, a tak sa stalo, že po zapnutí som neskoro odpísala na správu od chalanov, ktorá bola urgentná.  Pravdepodobne v nejakých blízkych mestách by sme spolu ale opäť mohli koncertovať niekedy na jeseň.

Foto: archív Veroniky Veverkovej  (hudba.sk)

Ako sa dá skĺbiť rola matky, študentky a dirigentky?

Nedá sa. Vždy ide niečo na úkor niečoho. Otázne je už len nejako tie pomery vyrovnať, alebo ich udržiavať v norme. Napríklad, keď sme mali taký veľký boom so zborom, tak som nebola študentkou, lebo som bola na materskej s Filipkom. Potom som chvíľu študovala, a potom som zas bola doma s Marínkou. Ale teraz mám také náročné obdobie, že mám dve deti, chodím do školy a s Cambiar máme toho tak veľa. Ale mám veľké šťastie v tom, že mám  dobrú rodinu, ktorá mi pomáha a podporuje ma v tom, čo robím.

Váš manžel sa tiež venuje hudbe. Čo je fajn na živote s hudobníkom?

No, môj hudobník –  jeho hudobný vkus je šmrcknutý úplne iným smerom, on zbory veľmi nemusí. Je to fajn v tom, že máme takú tú spoločnú záľubu a vieme sa pochopiť, že mňa baví to, teba to, aj keď sú to rozdielne žánre. Alebo sa chápeme, ak ma jeden z nás skúšku a musí tam ísť. Ak mu pustím nejakú skladbu, pre ktorú sa nadchnem, že by som ju chcela robiť s babami v zbore, vždy mi to ošomre, lebo jemu sa to nepáči. Ja podľa neho robím také extrémy a vylomeniny, že sa tam vždy musí tancovať alebo kvičať alebo čo. Takže je to veľmi pestrý život, dvaja hudobníci.

Foto: archív Cambiar la Música

Čo pre vás znamená úspech?

Nič, vôbec nič. Keď som sa vrátila po Prahe domov, tak si hovorím, tá Praha bola super, ale ľahnúť si večer do postele a voňať Filipkové vlasy, bolo oveľa krajšie.

Aké máte plány do budúcna? Akým smerom budete viesť zbor?

Pre mňa je náš zbor veľmi tvárny, lebo sú v ňom samé mladé dievčatá, ktoré sú šikovné na tanec, spev aj herectvo. Teraz rozmýšľam nad tým, že by sme nacvičili nejaký muzikál a zahrali ho tu na Polhore. Na jeseň by som chcela ísť na súťaž do Rimini. Ono je to tak, že ten zbor smeruje sám – tým, že cvičí nové skladby, vždy iné a o level ťažšie, tak on sa tak profiluje sám. Rôzne udalosti ho menia, aj smerujú. Mám určitý cieľ, nejakú predstavu, ako ho chcem formovať, ale nemám takú ideu, že takto pôjde naša cesta. Som veľmi spontánna vo všetkom, dievčatá tiež, tak uvidíme, ktorou cestou sa vyberieme.