
Už som ti to veľa krát písala aj hovorila ale si ma vždy len odbila s odpoveďou : „Nechápeš“ „To už som počula.“, „Nechaj to/ma tak.“, „Choď už spať , brú noc.“ Keby sa ma na teba niekto pred rokom opýtal, moja odpoveď by bola jednoznačná: „Je to krava.“ Ja viem. Zvláštne. Ale už je to inak. Za prvý mesiac školy sme sa neskutočne zblížili. Bolo to super. Je to super. Mám ťa rada. Si úžasná baba. Fakt že fakt že fakt. Ale je mi z teba smutno.
Ja viem. Veľa si si toho vytrpela. Stále trpíš. Myslíš si, že si škaredá, tučná, prosto nie dosť dobrá. Áno, aj si to o sebe myslím. Ale nezachádzam do extrémov ako ty. Anorexia, bulímia, rezanie sa a pokusy o samovraždu. Jedenie, grcanie, slzy, plač, neustále sa vyhýbanie zrkadlám a nenávidenie samej seba. Stále dookola. Toto je tvoj život. Je mi a ľúto. Naozaj. Ale nechcem aby si to vedela.
zdroj: unsplash.com















