Je to mnou?
Otázka, ktorú si kladieme neustále. Všetko nám vychádza, máme priateľov a potom, akoby nastane zlom, kedy sa už viac necítiš dobre vo svojej koži. Necítiš sa dobre pri tých, ktorí tu boli vždy pre teba. Možno je čas niečo zmeniť. Ale čo presne? Vlastný prístup? Priateľov? Alebo celkovo svoj život?
Život na hojdačke pocitov
V tomto období sa cítiš ako na hojdačke. Raz si dole a raz hore. Pritom nevieš, kde ti je lepšie. Najradšej by si sa skryla za všetkých okolo seba, no inokedy vynikneš aj medzi stovkami natlačenými ľuďmi v MHD. Túžiš po samote a sama ju vyhľadávaš. Schovávaš sa do úzadia užívajúc si pokoj a ticho. Pri tom si ani neuvedomíš, že svoju osamelosť dávaš najavo aj do svojho okolia. Priatelia na teba po čase zabudnú, a ty sa cítiš ešte horšie. Ešte viac sama. Myslela si si, že sa to už ani nedá, ale keď vidíš ich šťastné úsmevy na perách bez teba, je ti jasné, že každému je asi predsa len bez teba lepšie. Skloníš hlavu a snažíš sa nemyslieť na tie šťastné chvíle, ktoré si s nimi prežila. Snažíš sa zmieriť s tým tichom, s tou samotou, ktorou sa dobrovoľne obklopuješ.
Prestane ti na všetkom záležať. Si tu len ty vo vlastnej bubline, kde ťa nikto nenájde. Teraz je to ale presne to, čo potrebuješ, pretože nevieš, čo robiť. Si neistá rovnako sebou aj ostatnými. Predsa len, čo ak naozaj nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá?
Na instagrame sa každý deň stretávaš s dokonalými ľuďmi, ktorí sa delia o svoje dokonalé životy. Čo ak to ale také dokonalé nie je? Čo ak si vytvárajú len obraz svojho života, ktorý by chceli mať, ale nemajú. Rovnako ako ty, až na to, že ty nemáš tucha, ako si vytvoriť obraz svojho dokonalého života. Stále tu je niečo, čo nevychádza, niečo, čo ťa zraní. Ty už viac nechceš byť zranená, nechceš sa cítiť zlomená na štvrtiny, a preto sa radšej staneš neviditeľnou. Keď ťa nikto nevidí, keď neexistuješ, nikto si ťa nevšimne, a tak ťa nikto nemôže zraniť.
