Myslela som si, že neviem byť sama. Myslela som si, že dokonalý život je po boku niekoho, koho tolerujeme, rešpektujeme, milujeme. Nie je to tak. Dokonalosť nie je. Aj keby bola, časom by sa v našich očiach vytratila. My, ľudia, sme zvláštne stvorenia. Bažíme po niečom, čo v skutočnosti nie je pre nás.
Osobne som chcela všetkým, a hlavne samej sebe, dokázať, že viem byť ženou, ktorá sa postaví pred všetky prekážky a zvládne to ľavou zadnou. Čo sa mi v podstate darilo. Všetko išlo hladko. Až kým nenastali problémy vo vzťahoch.
Spočiatku som to nebrala tragicky. Všetko som si vychutnávala, až časom som si uvedomovala, kam som až zašla. Chcem to takto? Chcem ísť oproti všetkým? Chcela som, bola som tvrdohlavá a neodbytná. Mala som jasný cieľ. Všetko, čo bolo vo mne boli pocity nehy, vášne a odvahy. Odvaha brať všetko naoko ľahšie, ako som to vnútorne cítila. Prekonávala som samú seba. Neviem čo je lepšie, či to všetko vykričať, alebo si nechať pre seba. Ja som si vybrala druhú možnosť a išla ďalej so vztýčenou hlavou, ktorá bola pozitívna.
Po dlhom čase som prišla na to, že sa stále točím v kruhu, z ktorého sa neviem vymotať. Tak som si stanovila hranice. Tie mi ukázali, čo som schopná vydržať a prijať. Prijať samotu, v ktorej mi je dobre, som spokojná so svojím životom, hoci mi chýba pocit lásky druhej osoby, alebo vydržať všetko a pokračovať v tom v neistote, čo bude, ako to bude, a ako to prijmú ostatní.
