Príbeh o mne a o ňom

Bol raz jeden ON. Vlastne, dvaja. Ešte raz. Boli raz dvaja ONI. ON Milý a ON protivný. A potom som bola JA. Hoci milá, protivná, sarkastická, arogantná, impertinentná, stále iba jedna JA.

Mám rada JEHO. Ale viac milého. Poznáme sa už viac ako dva roky. Ja neviem, možno sme už toľkokrát chceli nechať jeden druhého tak, ale akoby nám osud vytváral akési cestičky, ktoré nás nakoniec vždy doviedli naspäť k sebe. Možno máme byť svojimi pravými láskami, alebo možno vôbec. Možno sa k sebe hodíme tým, akí sme rozdielni, a možno práve preto to fungovať nikdy nebude. Možno som ja na neho príliš mladá, možno je on na mňa príliš starý. Možno jemu je trápna moja detskosť, a mňa zase nudí jeho dospelosť. Možno existujú rozdiely, ktoré neprekoná ani láska. A je medzi nami láska? Chémia, príťažlivosť a túžba dať mu pusu vždy, keď ho vidím… Ale láska? Označím túto otázku za rečnícku… Pretože na ňu neviem odpoveď ani JA…, takže ON už vôbec.

Ale ja viem, akú lásku by som chcela. Takú, že by som ju videla v jeho očiach a cítila v jeho dotykoch, bez toho, aby povedal čo i len jedno slovo. Takú, ktorá by existovala každý deň, nie iba v tie dobré alebo úspešné.. ale stále, aj počas zlej, smutnej, nahnevanej nálady. Proste stále. Takú, ktorej základom by bola úprimnosť a dôvera. A takú, v ktorej by sa veľa rozprávalo. V ktorej by neexistovali tajnosti ani tajomstvá a vážne veci by sa nezahadzovali za hlavu nevyriešené… Kto vie, či sme spolu schopní takejto lásky.. A kto vie aká je JEHO predstava o láske..

Boli raz dvaja ONI. ON Milý a ON Protivný. A potom som bola JA. Hoci milá, protivná, sarkastická, arogantná, impertinentná, stále iba jedna JA.

Neviem čo, ale niečo cítim k NEMU. Nenosím už ružové okuliare, už vidím, aká je realita a uvedomila som si, že si nezaslúžim, aby ma niekto miloval iba na polovicu.